Krátky report o sušení hríbov a ambícií

Presne po 798 dňoch od získania diplomu istá slečna dosiahla to, čo si vysnívala v 17tich. To, o čo bojovala po celý ten frustrujúci čas. Vedela, že chce robiť to a raz to aj bude robiť, vedela, že je pre to stvorená. Bodíky k úsiliu si egoisticky prirátala vzhľadom na výsledok dosiahnutý bezprotekčne, bez pomoci iných nadprirodzene prirodzených sociálnych síl, škriatkov a duchov.

Možno má tak silné nutkanie zdielať to v blogu, nakoľko prechádzka ružovým sadom života bez prekážok nie je zrovna jej typická life-story. Pred dvoma rokmi prišla ako prvá po škole s červeným diplomom v rukách a dlhoročnou praxou popri štúdiu fáza „naivného dúfania“, vystriedaná vedome vytesnovanou fázou letnej dezilúzie so známkami depresie (som v pohode mami, v pohodeeee, ZAVRI MI DVERE!)

-Následná reštrukturalizácia zmeny aktuálnych cieľov priniesla náhradné uspokojenie v zahraničí. -

Stabilizácia pocitov frustrácie, finančná injekcia, no popri tom všetkom nahromadené ambície, túžba prekonať samú seba v inej sfére.

1. Ponuka
2. Vnútorná explorácia zdrojov
3. Vyhodnotenie
4. Vedomé exponovanie seba do podmienok osobnostne najväčšieho životného strachu.

Alebo aj: Však jebni sa tam, Kristína. Keď už nemáš pre seba cenu ako radový člen konvenčnej reality, choď naproti v ústrety svojim najväčším démonom. Jediné, čo môžeš stratiť, keď zlyháš, je všetka sebaúcta. No ty máš rada skúšky, všakže. Rada prekonávaš limity. Výskum v zahraničí, veď to je cool.

Mierne nevecná vsuvka: Vedomá exponácia svojim strachom + iracionálna túžba prekonať ich, spôsobili na čas potlačenie dlhotrvajúcich túžob ohľadom vysnených pracovných cieľov. Po zvládnutí dvojitého, pracovno-výskumne-študijného zahraničia, striedaní štyroch mien v peňaženke, pletenia a zaplietania štyroch jazykov, jedenia, nejedenia, pofidérnych obsahoch myslenia, a ešte pofidérnejších spánkových cykloch, prišiel proces vrátenia sa na zem a padnutie do šedivosti bežného žitia. Realita zrazu chutila ako Sunar pri odvykačke od matkinho prsníka. No a čo, že robíš niečo, čo je zaujímavé. No a čo, že iní ľudia tvoje kroky oceňujú a obdivujú. Ty citíš, že je to fejk. Síce kráčaš, a hoci aj do hora, ale na druhom kopci kúsok od teba vidíš svoju vysnenú cestu, a serie ťa to. SERIE.

Nespokojnosť so statusom quo viedla k podnietieniu a k poslednému heroickému zmobilizovaniu svojho chcenia, pomocou rozšírenia a prispôsobenia požiadaviek. Neuroplasticita v znížení nárokov, resp. prehodnotenie požiadaviek miesta výkonu práce (-to znie menej degradujúco), fáza čakania, príprava na rezignáciu v podobe štrikovania hrubého svetra na falošný zimný spánok, ale nakoniec, hip hip hurá; vysnený CIEĽ.

Pretrhnutie cieľovej pásky sprevádzalo napitie sa fľaše izotonického nápoja a spokojný oddych v tureckom sede za poslednou červenou tribúnou, ďaleko od svetiel reflektorov. Bol to pocit, ako keď osamelý bezdomovec objaví nedopitú fľašu Captain Morgana v treskúcej sa zime. Rozlievajúca sa vnútorná spokojnosť vnukla pocit, že nikomu netreba nič dokazovať. Stačilo to dokázať SEBE.

Dokázať, že keď človek naozaj CHCE, zvládne, urobí, prekoná, adaptuje sa, vytrvá. Človek je plastelína, ktorá prežije aj hladné agresívne dieťa s ADHD, ktorému mama (a bohužiaľ nie za trest) púšťa Profesionálov.

OK, tento suchársky blog nebude končiť pateticky, toho tu bolo dosť. Proste som konečne šťastná.

*

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu