Na brehu

Po pár mesiacoch sa opäť usmiala. Už to nebol len vodopád slov, padajúci na prázdne zavreté viečka, ozývajúci sa v tichu miestnosti. Nebolo to kŕčovité držanie mojej ruky, akoby mal Cháron priplávať každou sekundou, a prestrihnúť pásku, nebola to smutné visiaca hlava po chvíľkovom vyčerpaní sa. Bola to ona. V očiach sa jej zablysol lesk a niekdajšia vitalita. Roky života. Zdvihla hlavu, a trasúcim sa prstom mi prešla po tvári. Po mesiacoch meravosti, hľadenia do stropu a zatvárania očí pri našich hlasoch, mi zrazu hladkala neobratne vlasy, jednou rukou. Tou, ktorú nemá ochrnutú. Za chvíľu jej ruka ovisla, a ona sa len očami vpíjala do mojich zreničiek. Ostal jej na tvári potuteľný úsmev, a ja dúfam, že to nie je rozlúčka. Ešte nie. Alebo to bude tak lepšie? Neviem. Najhoršie je, že vôbec nič neviem.

...alebo áno? už pridlho sa trápiš v prestupnej stanici. neviem, kde ti bude lepšie.

Čakanie. Bolesť. Kolobeh. Smútok. Nádej?

Zmierenie... nezačiarknuté.

*

 Skutočný príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu