Phantasia: O démonoch a varení bez podravky, zato s e(xi)s(t)enciálnymi príchuťami

Jeden môj expriateľ raz povedal, že žiarivým človekom sa staneš vtedy, keď zažiješ krivdu. Keď život nemáš nalinajkovaný od a po zet, nežiješ v ružovej bavlnke dopredu predurčených koľajníc bez vážnejších problémov, bez toho, aby si objavil samého seba. Bez toho, aby si objavil vlastné, a tebou vybrané spôsoby zvládania problémov. Občas všetci závidíme ľuďom, čo majú svet predostrený na pozlátenom tanieriku a môžu si vyberať vybrané a lákavo pôsobiace ingrediencie. Či už lásku najkrajšieho chlapa v ročníku, či už pracovné príležitosti skrz vplyvného otca, či už dokonalé krivky. Inteligenciu šachových kráľov. Nemuseli nič, a majú z niečoho TOP. Aspoň tak sa zdá. No pri pohľade zbližšia mnou preniká poznanie, ktoré oslobodzuje a dáva pochopenie. Akokoľvek lepší-krajší-bohatší a všetky –ší aké si len vieš predstaviť, je ten druhý, ktorému tak trochu závidíš, a v časoch svojej nepohody by si chcel kúsok jeho života, dotyčný vôbec nie je o to šťastnejší, a už vôbec nemusí byť šťastnejší ako ty. Čo je lep-šie... byť dokonalým druhým, alebo akceptovať sám seba a tým byť šťastnejší ako hocikto iný?

Každý v nás má určité obavy, priania, túžby. Každý cíti aj opačný pól - smútok, straty, bolesť. Aj tí, na prvý pohľad perfektní, prežívajú utrpenie, krivdy, bolesť, len možno v inej „objektívne neporovnateľnej“ ale zato „subjektívne úplne rovnakej“ miere. V každom z nás cirkulujú démoni, ktorí niekedy vystrkujú rožky.

...niekedy som bola stratená v radikálnych postojoch. Nepočúvať pop je jediné dobré, cvičiť je jediné dobré, IQ je super, hlúposť ponižuje, atď... Klesala a stúpala by som v mori nálad a postojov od znechutenia po obdiv k samej sebe, ak by som si neuvedomila, že niekde je chyba, a toto celé ku šťastiu a spokojnosti so samým sebou nevedie. Je to celé o postoji, aký život budeš mať. Či topiaci sa v snoch, ilúziách a porovnávaní sa, oscilovaní medzi hodnotením sveta v odtieňoch bielej a čiernej, dobrého a zlého, alebo začneš integrovať, vidieť odtiene celého spektra farieb a hlavne odvážiť sa meniť veci. Postaviť si bárku, síce ošarpanú, od oka a bez skúseností zbúchanú na kolene, ale zato tvoju. Rozhodla som sa, že výhľady z pobrežia na dokonalé plachetnice ma viac hnevajú, ako pomáhajú. Horko ťažko som si zbúchala škaredú, vratko držiacu sa bárku. Hanbila som sa ako pes, postaviť ju na vodu. No nič jednoduchšie, ako pohnúť sa z ilúzií dokonalosti a čeliť realite na vlastných nohách, neexistuje.

Asi si hovoríte, že to nie je len tak. Je možné, že naše ciele a túžby sú oveľa vyššie, ako na čo aktuálne máme. Toto som si naplno uvedomila a rozhodla som sa podstúpiť krok, ktorý sa na škodu mnohí nikdy neodvážia spraviť. Pozvala som na čaj o piatej (+ lidl keksíky k tomu) svojich osobných démonov. Zdvorilo sme pokonverzovali, bolel ma celý človek, a ja som si uvedomila, že najlepšie, čo možno podniknúť ďalej – aby som sa posilnila - je spraviť si z nich priateľov. Ako však na to? Rozhodla som sa kráčať s nimi. Rozpustiť najväčšie obavy a pomyslenie, že toto by som nikdy nedokázala, v paradoxnej reakcii – v odvahe skúsiť to. A ja som to dokázala. Všetko – absolútne všetko – je len o tvojom postoji k veci. O vytrvalosti a chuti vyhrabať sa z ilúzií. Precítiť život a začať naozaj dýchať. Démoni pomaly prestávajú bolieť (prichádzajú noví, aby sa človek nenudil , nakoľko sú časťou teba. Občas pošteklia, a ja viem, že sú moji. Že budú vystrkovať rožky, provokovať, dráždiť, ale ich akceptáciou sa stali súčasťou mňa samej. A ja ich milujem. A tým SA milujem ako celok. Môj názor na seba sa mení. Pevniem. A čo konkrétne mi pomohlo k tomu, aby som nevidela svet čiernobiely, buď perfektné výsledky, alebo pád do temnoty?

Ako plynul čas, získavala som na mojej vratkej smiešnej bárke nové pohľady na svet, skúsenosti a samostatnosť riadiť si život podľa svojho zraku (ktorý veru nie je slávny, ale - verím mu

Rozhodnutie vykročiť v ústrety vlastnému strachu, to je jediný recept na ukuchtenie bohatšieho života. Ak človek skúsi zažiť týchto pár slov, nie len ich prečíta a prehltne do zabudnutia, obohatí a posunie ho to viac, ako čokoľvek iné.

Dnes už rozdiely, a hlavne moje schopnosti, moje telo, riedke vlasy, výrazný nos, úsmev, malú výšku, a mnohé iné - beriem ako prirodzenú súčasť seba samej, ako aj ľudskej diverzity – z evolučného hľadiska mi dosť pomohla hypotéza, že ak by sme nemali kontrasty, rozdiely, genetické a sociálne dary, nevyvíjali by sme sa. Zo sociálneho hľadiska som pochopila, o čom je pravé žitie, nie prežívanie a ani ilúzie života.

O sebarealizácii skrz vlastné kompetencie a skrz lásku druhých. Každý túži milovať, a každý túži byť milovaný. Každý túži. Niekedy túžime až príliš, sme obklopení lepším, krajším, šikovnejším, a v nás sa prehlbujú komplexy. Ľudia na birdzi denne stalkujú krásne dievčatá, závidia im, žijú v mysliach ich životy. Porovnávajú sa medzi sebou, hodnotia. Hľadajú, kde v tom celom sú oni sami.

Všetko prezentovanie sa, to je to len ilúzia povrchu. Radi ukazujeme druhým naše klady, staviame na tom identitu, celý facebook je jeden veľký fejk. Maska, ktorú kladieme medzi seba a svoj ponúkaný obraz o sebe.
Je krajšie nemyslieť na to, akí naozaj sme, opiť sa ilúziou, ako by sme mali pociťovať úzkosť a prázdnotu svojej existencie.

Aby sme mohli cítiť samého seba, musíme sa „tam niekde, kam chceme a možno ešte nevieme, kde presne“ dostať SVOJOU cestou. Nie cestou druhého, ale vyrobiť si vlastnú, možno najprv škaredú alebo smiešnu bárku, no hlavne, skúsiť jej začať VERIŤ. A raz sa z nej stane vymakaná plachetnica. Alebo ostane malou, vratkou a škaredou, no bude sa hojdať na vlnkách a bude spokojná. A nezakolíše ani pri pohľade na „dokonalé“ životy tých druhých.

*

Úvaha

23 0 0 0 0

Komentuj

O démonoch a varení bez podravky, zato s e(xi)s(t)enciálnymi príchuťami

4 komenty k blogu

Horúce!