Slnko poslednými zábleskami presvecuje papradie, z lesa dýcha príjemné teplo. Parádny deň, pomyslím si. Stále musím rozmýšľať nad bludičkami, čo včera poletovali všade okolo mňa. Akoby ich žiarivé malé telíčka boli prepojené neviditeľnými vláknami. Čo ak sú všetky momentmi činov, navzájom súvisiace línie, vytvárajúc sieť, mikrokozmos vedomia, kde každý čin dá do pohybu kolos, zvaný následok? Bludičky svetielkujú krivky, v mori tisícov, čo tisícov, miliónov sietí, skúseností atómov, spojených len prúdom energie. Vedomie vlastnej maličkosti v tomto celom ma zvláštne upokojí. Nanosmietka vo vesmíre. Tak to má byť. Odhryznem z horalky. Zabalila mi ju včera mamka do vrecka. Milá. Rukávom si utriem z úst omrvinky a vrátim sa k práci. Pravidelným pohybom ďalej tlčiem lopatkou do mraveniska. Drvím v ňom mravce, ako také pukačky. Nech už sa len nehýbu. Nemám rád, ak sa niečo deje bez môjho vedomia.

Šero je hladné po svetle stále viac a viac, až ma po čase donúti všimnúť si, že mi začína nenápadne svetielkovať spodná časť tela. Wow. Poviem o tom mamke. No ešte musím utĺcť aj posledného. Tu máš. NA.

Grgne sa mi horalkou. Eh. Dnes bol naozaj parádny deň.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
piotra  3. 3. 2014 22:18
Som si to tu čítala cestou domou v aute a rozliala sa vo mne tak krásna pookriatosť, že sa mi až zdalo ľúbezné nočné mesto, akoby kdesi v pozadí poletovali svetlušky a svetlušiaci a do toho sestra pustila, len tak samovoľne Coldplay a všetko to strašne sedelo a mala som pocit, že idem strašne strašne ďaleko, preč odtiaľto a všetko bolo na chvíľu veľmi fajn. Ja viem, že táto atmo sa nehodí k atmo v tvojom texte, ale... Ja len že ďak. za to.

Zabudla som ti dnes spomenúť snovosť a veľmi príjemnú fantazíjnosť.

A už mlčím.
2 
fotka
phantasia  3. 3. 2014 22:58
@piotra :happy: děkuji. a okrem môjho pookriania vlastne ani neviem, čo viac
Napíš svoj komentár