tvoje víťazstvá sa delia na to, ako ťa niekto nazve sweetie, a na tmu navôkol. na dotyk pevného tela, skrúteného vedľa teba, pevne ťa objímajúceho, dotyk vzájomného mikrotrenia chĺpkov na predlaktiach, dostatočný na vyvolanie prýštiaceho blaha, premiešaný s teplom tela vedľa teba. sálavé horúco citov, ako jablko máčané v karamele, no ty doň naozaj nechceš zahryznúť. vieš, že vnútro bude trpkejšie ako prvé sústo. okamih rovnováhy, v náruči preliatia, self mizne a ty sa rozpúšťaš v nekonečne.
každá malá prehra je zároveň víťazstvo, so svojou osobnou značkou na hviezdnej oblohe. purpurová hviezda, svietiac vľavo hore, ešte kúsok vyššie, to je tá moja. občas z nej ochutnám, odlomím, a ďalej leziem po rebríku, týčiacom sa čiernočiernou mlákou v galaxii. imaginárne potľapkanie po pleci vyprchá rýchlo, a opäť sa objavia nové stupienky. nevidím, kde končia, kráčam, stále vyššie a vyššie. cieľ je vraj cesta; klišé, ktorého olúpaný náter neustále nanášam bordovým štetcom po obrysoch myšlienok. ich steny sa mihajú ako svetielka cintorínov prvého novembra. poznáte to, prižmúrite oči, a necháte si pohľad rozostrieť do abstraktného obrazu, na ktorý by bol hrdý aj samotný Kandinský.
...preclite hodnoty slečna, a v každej novej krajine o štipku viac. trýštiac sa do svetov, skladám sa do mozaiky, rovnaká, no úplne iná. a všetci sa tvária, ako milujú a nenávidia, s názorom na všetko, konverzujú a usmievajú sa na teba, starí dedkovia, babičky. vraj charizma, ktorá niekde zdrhne, ako náhle sa pozrieš na seba do zrkadla. niekde tam v hĺbke zreničiek, zbadáš známe postavičky. farební, no začmudení ľudia. lezú komínami, voňajú spomienkami, majú svoje komnaty a celé svety, nalámané kusy času, o ktorom ani nevedia, nakúpené darčeky, ktoré nikdy nedostanú, rozpísané listy, ktoré nikdy neskončia v schránke, a časozber pozornosti, ktorá sa nikdy nepreklopí ďalej. je fascinujúce odhadovať, akú veľkú rolu zohrávate v ich časozbere, tých, ktorých tušíte, no z ich tajných priestorov nevidíte viac, ako len nenápadné záblesky cez kľúčovú dierku. niektoré veci sú krásne tým, že sa nikdy nestali.
dnes som mala pocit deja vu. asi je to dobre. neviem. niečo cítiť vo vzduchu, vlásočnice zmeny vibrujú, no dianie sa nepotrebuje rozsvietiť, kým.... kým. zatváram oči, a za nimi sa mihajú kusy nových krajín, pretavené do náznakov poznania. prehŕňam sa nimi, odhŕňam stále hlbšie a hlbšie závoje, no namiesto očakávanej pravdy sa odkrývajú stále väčšie tajomstvá. potreba progresu rozhodne liezť po rebríku. stúpam, no točí sa mi hlava. pevne sa držiac pozriem dole a pochopím, že život je jeden veľký kaleidoskop. občas v ňom hrkáme vetami do svet(l)a, a vzniká dúha.
Úvaha
Komentuj
14 komentov k blogu
1
piotra
3. 2.febuára 2014 01:18
Čítala by som ťa do nekonečna.
2
Sa mi veľmi páči tvoja próza, hoci je tu vzácna (možno o to viac).
A to isté som mala chuť napísať aj autorke komentu nado mnou
@piotra
A to isté som mala chuť napísať aj autorke komentu nado mnou
@piotra
3
@piotra cibuľka vie, ako potešiť :happy: ubezpečujem ťa, že v tom prípade by si si čoskoro sizyfovsky želala koniec nekonečna
@burn fíha, prekvapená som... ďakujem, o to väčšia motivácia občasne niečo zaprózovať
@burn fíha, prekvapená som... ďakujem, o to väčšia motivácia občasne niečo zaprózovať
5
@blackrisq ou, cením. podľa mňa je to dosť personal, a osloví asi najviac tých, ktorí ma poznajú, ale... doriešime.
6
aj Janko Silan písal o tom, ako on vidí svet s tými jeho pokazenými očami a aká to bola poézia hento nie je argument
8
@burn a ja som mala chuť napísať autorke komentáru podomnou, že mne chýba jej próza. a že silno tešia jej slová.
@phantasia opatrne s tými osloveniami tu, Kik. a ňe, neželala!
@phantasia opatrne s tými osloveniami tu, Kik. a ňe, neželala!
11
Pookrialo, vlastne vždy keď chcem nájisť dúhu, tak ju nájdem medzi tvojimi riadkami.
12
@lubobs a cenu o najprekvapivejšiopríjemné (možno aj preto že sú také vzácne) komentáre pod mojimi blogmi vyhráva... :happy:
Napíš svoj komentár