Prvý krát sme sa stretli v zime, vykúkala spoza skrine, a keď sa nám stretli pohľady, hanblivo sa odtiahla. Veľké zelené oči a úzke zreničky v nich, svietili v tme jedna radosť. Zo začiatku boli často clivé, ale neskôr zošibalšteli. Vždy keď som sa prestala prehadzovať zo strany na stranu, skočili ku mne do postele a ľahli si do medzierky k nohám. Do ticha vydávali príjemný pradúci zvuk a v polotme sviečok bolo vidno iba čierne bruško, ktoré sa dvíha. Ak sa učím neskoro do večera, mám vyhriatu posteľ a na vankúši odtlačky mačacích labiek.

Kedykoľvek sa cítim smutná, posadí sa vedľa mňa a žmurká svojimi veľkými očami. Keď plačem ,je ako dobrý priateľ, ktorý Vám nepovie že nemáte dôvod plakať, ale vyplače sa s vami. Občas mi dáva najavo, že by si tým zaslúžila viac pozornosti a bez opýtania vyskočí na kuchynskú linku, aby si mohla dať trochu tej drahej diétnej šunky. Potom vedieme súboj, ona si urazene sadne na stoličku, na ktorej sedí až dovtedy, kým sa neuložím spať. A potom za mnou opäť vlezie, akože jej je to ľúto, ale dá si aj na budúce.

Vždy jej budem závidieť tú pokoru a ružový zvonček na krku. To, ako sladko klipká očami predtým než zaspí, nemusí pritom ani rátať ovečky, nemusí pritom myslieť nato, čo bude zajtra. To, ako sa s kľudom Angličana prechádza po chodbe, keď sa všetci hádajú. To, ako sa vie pozerať a vy sa nedokážete hnevať.

Najkrajšie sú tie rána, keď packami napráva žalúzie a do izby mi svieti ranné slnko.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
purenarcissism  20. 4. 2011 23:27
ja neznášam mačky, ale tuším som si ich po prečítaní tohto obľúbila
Napíš svoj komentár