Bolo presne šesť hodín a štyridsaťpäť minút ráno, keď sa dievča na vedľajšom stole naposledy pozrelo na farebnú konzistenciu vanilkového latté, pridalo doň cukor a zmiešalo jeho farby. Pod reštauráciou stál akýsi neznámi muž, zanedbané strapaté vlasy, kožená bunda, trasúce prsty zlepené od kávy, za nechtami sóc. Roztrasenými rukami (ktoré som už niekde videla) odklepával popol z cigarety na zem. Bol to jeden hudobník, hráva na husliach na námestí a ľudia mu hádžu peniaze do puzdra od husieľ. Asi sa práve chystá na svoj ďalší koncert.
Na druhom konci mesta, blízko parku práve pracoval starý Výčapník. Menom ho nikto neoslovuje, načo by aj...veď čapuje len pivo, nejakú borovičku ktorú vždy okolo seba porozlieva a robí párky. Má mastné vlasy, ale nie z tepla, pretože stále prší. Práve pozerá hudobnú reláciu, s mladými tancujúcimi dievčatami v plavkách, preto rozlieva ešte viac. Všade okolo neho visia lepidlové pasce na muchy, neznáša hmyz. Vždy bol z neho tak trochu nesvoj.
O pár minút neskôr za stolom sedia dvaja priatelia, ten nižší je Ír a druhý je empatický účtovník. Empatický účtovník má rád ľudí, čo sa rodia dokonalí, tvrdí že ľudia by sa nemali učiť nové veci, pretože sú tak len na smiech, najmä ak nevedia nakresliť ani len kocku. A Ír pritakáva. Český turista sa usmieva, vystiera svoje ruky a pýta sa kam sa tak ponáhľam. V tom istom čase vidieť z okna autobusu ďalšieho muža, ktorý pomáha staršej pani prejsť cez prechod. Mĺkvo drží jej tašky s nákupom, kým mu ona dorozpráva celý svoj príbeh. A potom príde domov, žena sa ho stále pýta kde bol a on len mĺkvo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár