Skúšané to bolo.. z rôznych strán, rôznymi spôsobmi. Viac či menej sa mi to vždy podarilo a potom ako ten slimáčik, ťahajúc sa celý deň hore, sa v noci vrátil kde bol.
Poznáte to. Ako dlho bude slimákovi trvať, kým sa dostane zo studne, ktorá meria 10 metrov, ak za deň vyšplhá 1,5 metra a vždy v noci, keď spí sa zošmykne o 70 centimetrov späť? Vlastne by sme mohli povedať, že pomaly ale isto prejde 80 centimetrov za deň a tým pádom je na 13. deň vonku. A to si predstavte, koľko mu to bude trvať, keďže sa musí starať ešte aj o potravu a dole v studni má super kamoša a na chrbáte svoje dve malé dietky. Vyšplhá vôbec niekedy?
Len moja studňa je tak 35 metrov hlboká a chýba mi nejaký ten stupienok, ktorý by tvoril odrazový mostík či istotu, že pod neho sa už nedostanete.
Nie je to ale nič, čo by som životne potrebovala. Nič s čím alebo bez čoho sa nedá žiť. Je to hlavne o tom vnútornom pocite.
A teraz mám pocit, že zas raz idem šplhať. Aj keď fakt je, že v škole mi to na tých hnusných modrých železných tyčiach s červeným pásikom tak 8 metrov nad zemou nikdy nešlo. Vypadalo to asi tak, že rukami som sa jej chytila, vyskočila a potom aj rovnými nohami dopadla na zem Možno skôr ide o to, že v živote nikdy mi nikto nevysvetlil techniku.
Ako napríklad keď sme robili nejaké zhyby na hrazde. Postavili ma pred nejakú tyč v úrovni mojich očí a mala som sa jej NEJAKO chytiť a vyšupnúť sa na ňu. To AKO mi nikto nikdy nevysvetlil. Potom prišiel deň, keď mi s tým chcel vyučujúci pomôcť a vypadalo to asi tak, že ma chytil za nohu a doslova ma vytisol s všetkou mojou cestovnou batožinou hore. Neprijemne to bolo pre mňa i pre neho (diskutabilné pre koho viac a efekt žiadny. A ja som si pripadala ako totálne teľa
Raz sa mi ale podarilo, keď sme sa mali na tej nemenovanej tyči "nejako" udržať. Neviem ako sa to volá, ale chytíte sa jej a pritiahnete sa rukami k nej tak, že máte hlavu nad tyčou. Nohy vo vzduchu.
A tak jednoducho to vypadá, keď to robí nejaký Árny v telke či posilke.. šup, šup, šup, šup..
No.. a raz sa mi to aj podarilo.. síce asi len na nejakých pár sekúnd, no prvý krát som nejako sama zistila, ktoré svaly a ako mám použiť. No môžete si byť ale na istom, že sa mi to už nikdy viac nepodarilo. Náhodne sa moje svaly vtedy zapojili ako mali.
A keď už viete, ako trápne vypadala moja éra telesnej výchovy počas strednej školy, môžem sa vrátiť k téme.
Možno fakt len potrebujem nájsť techniku šplhania a techniku dostávania sa možno aj pomaly.. ale jednoznačne isto za svojím cieľom. Ako si zaistiť nejaké stupienky, ktoré by ma už nepustili späť.
Je to blbosť (a možno ani nie, keďže je to pre mňa dôležité) a v podstate som to vždy chcela. Neviem sa k tomu dokopať a keď, tak sa vždy teším ako super to ide a potom to zatiaľ vždy skĺzlo späť.
No nič. Opäť to zas skúsim, ved aj o tom je život. A budem vďačná za každú možnosť vyšplhať o kúsoček vyššie. Možno by nebolo zlé naučiť sa šplhať pomaly, ale isto. A slimáčikovi poradiť, aby si ten stupienok sám nejako našiel. Kamienok, trčiaci konárik, alebo korienok, môže pomôcť. A možno aj mne
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár