Mimosa mala na sebe modrú sukňu. Takú starodávnu. Takú, akú ešte nosila jej babka. Ušitá pod kolená, olemovaná s jemnou modrou čipkou. Páčila sa jej. Len tá dĺžka sa jej nezdala. Chytila ju oboma rukami a povytiahla nad kolená. To je ono! To bola tá dĺžka, ktorá by sa jej páčila.
Stála na starej drevenej bedničke. Pred ňou stálo veliké, časom poškodené oválne zrkadlo opreté o múr. Milovala tieto miesta. Okolo boli postavané staré vŕzgajúce skrine preplnené kadejakými zabudnutými, pokazenými a zaprášenými pokladmi. Staré stoličky, stoly, kopy riadov a doplnkov do bytu, lampy, pokladničné kasy. Najviac ju ale zaujímalo oblečenie. V tomto starom podkroví našla niečo nové.
Otvorila drevené dvere a na jej dne, pod hromadou pánskych a dámskych spoločenských topánok, našla malú drevenú škatulku s ornamentami kvetinových vzorov vyryté do tmavého dreva. Otvorila ju a na malom červenom vankúšiku ležal prsteň. Zlatý s malými ružovými trblietavými kamienkami usporiadaných do kruhu a v ich strede bol jeden väčší červený.
Nastokla si ho na prst a vystrela prsty. Páčil sa jej. Pozrela sa naň bližšie. Ruku pritiahla k hlave a okom sa priblížila natoľko, akoby chcela vidieť doň. Odlesky rôznych farieb sa jej páčili. No následne zbadala čo nečakala. Malú detskú tváričku zaborenú do rúk. T tom prsteni bolo malé uplakané dievčatko. Pozrelo na ňu a znova začalo plakať..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár