Sadnite si a snívajte. Alebo.. posadte sa radšej pred zrkadlo a skúsme sa pozrieť na to, čo nevidíme. Zavrite na chvíľu oči a predstavte si.

Veľká divadelná sála, publikum plné ľudí. Zvedavých a nedočkavých.

„Kto je to? Pozná ho niekto?“ ozýva sa z publika.

„Je to dievča, či chlapec? Odkiaľ pochádza? Koľko má rokov? Uvidíme niekoho? Povie nám niečo? Aké má vlasy? Vie niekto, čo sa bude diať?“ sálou sa premáva neutíchajúci šepot otázok.

Zvedavý dav neutícha. Zdvihne sa opona a vy ste jediný, koho uvidia. Nervózny? Samozrejme, kto by nebol. Nie ste pripravený. Neviete čo vás čaká, no musíte niečo povedať. Musíte tam stáť a rozprávať. Čo by ste o sebe povedali? Na tom, čo im poviete, bude záležať, akú mienku si o vás utvoria. Čo z vás stvoria a na čo odsúdia.

Tak čo, čo by ste povedali? Chceli by ste ostať tými, ktorými ste teraz? Alebo by sme o sebe klamali? Spravili by sme zo seba niekoho nového? Urobili by sme zo seba niekoho, kým chceme byť? Premýšľaj chvíľu..

Presuňme sa teraz ale do publika. Toto nie je príbeh o nás. Pohodlne sa spolu usadme. Dve prázdne miesta vpredu čakajú len na nás. Čo sa bude diať sa čo chvíľa dozvieme.

Svetlo v sále je stlmené, šepot utícha a ostane svietiť len kruhové svetlo mierené do stredu pódia...

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
kokinka  24. 4. 2010 23:50
ja by som nemohla usla by som odtial
2 
fotka
scenetiffani  24. 4. 2010 23:50
pekné
3 
fotka
whiteflower  25. 4. 2010 13:05
bude aj dalej?
Napíš svoj komentár