Sedela na malej posteli v tenkej bielej nočnej košeli a kŕčovito si objímala kolená s perinou pritiahnutou pod oči. Pod jasno modré, panickou hrôzou zväčšené očí, ktoré hľadeli na jeden jediný bod za veľkým oknom. Hľadela do tmy a pozorovala niečo, čo videla len ona, ale predsa to existovalo. Rovnako ako vzduch, ktorý dýchame, ale nevidíme. Čakalo to za oknom. Čakalo na ňu. Bledá tvár za oknom s temnými čiernymi očami žiarila túžbou po nej. Úsmev jej odhaľoval drobné špicaté perly, ktoré ale nenaháňali strach tak, ako mŕtve, prázdne priepasti, ktoré mala miesto očí. Mesačné svetlo sa lomilo o jej mŕtvolne bledú pleť žiariacu v hmlovine temnoty, ktorá ju obostierala. Nežmurkla. Nikdy. Len ju ticho pozorovala, ako zlo číhajúce na svoju obeť. Páčil sa jej ten strach. Položila kostnatú ruku na sklo okna. Dievča si pretiahlo perinu cez hlavu. Keď spoza nej opäť vykuklo, na okne boli len biele hmlové otlačky. Vydýchla si a orosená studeným potom sa uložila k nepokojnému spánku.
Zobudila sa uprostred noci práve vo chvíli, keď sa k nej naťahovali ľadové ruky a prízrak ženy do nej vstupoval. Otvorila oči a s úľavou si uvedomila, že to bol len sen, nočná mora. Ale aj tak sa postavila a prešla do kúpeľne, kde na stene viselo veľké zrkadlo. Zasvietila. Z oceľovej hladiny zrkadla na ňu hľadelo sedemnásťročné dievča s pobledlou pokožkou, kruhmi pod očami, nezdravými dolámanými vlasmi farby najsladšej mliečnej čokolády, ktoré jej jemne líhali na plecia a s nezábudkovo – modrými očami, ktoré na seba hľadeli v odraze. Zavrela oči a oprela sa o rám zrkadla. Bola to ona. Ešte stále.
Vydýchla a otvorila oči. Strnulo stála pred zrkadlom neschopná jediného pohybu. Chcela kričať, ale z pootvorených pier nevychádzal jediný výkrik. Stála a hľadela, ako z odrazu vedľa ne,j pristupuje k rámu bytosť, žena, víla z iného sveta. Prejde skrz jej odraz, ktorý sa rozptýli a zastane tesne pred ňou obklopená temnotou. Je pri nej tak blízko, že cíti jej lepkavý ľadový dych i auru smrti, ktorá sa ťahá okolo nej ako chápadlá sépie. Nehýbe sa. Len po tvári jej stekajú teplé slzy. Tenká biela ruka s dlhými ostrými nechtami pomaly prechádza skrz zrkadlo a dotýka sa jej tváre. Kvapky sĺz sa premenili na ľadové kúsky. Boli len predzvesťou temnoty, ktorá prichádzala do jej sveta. Cez plochu zrkadla prešla jej ladná chudá postava odetá v nahote tmy. Zhrozene hľadela do tváre temnej, čiernej víly... do tváre démona. Do tváre Eryzaathe. Do tváre svojej skazy, ktorú sama povolala na tento svet. Z rozmaru, zvedavosti, nevedomosti...nič z toho ju neospravedlňovalo. Mäkkými rukami ju objala okolo krku a náhle na to všetko prišla.
Zalialo ju teplo i chlad zároveň. Krv démona sa jej šírila telom a menila jej krv na žhavú lávu, zatiaľčo srdce i myseľ na ľad. Nemohla dýchať. Musela bojovať, bojovať o život, o svoju dušu.
Prudko sa nadýchla. Nadýchla sa a zdvihla zo zeme. Pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. Hľadelo na ňu sedemnásťročné dievča, vlastne žena, s vlasmi bielymi ako čerstvý sneh, belostnou pleťou a čiernymi smrtiacimi hlbočinami miesto očí a krvavými perami v diabolskom úškrne. Už to nebola ona. Už nie.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.