No cez čiastočnú radosť vidím smútok, zúfalstvo...
Človek má potom priam chuť starať sa do iných priam je to jeho zavistlosťou. Nemá vlastné používa iné. Nie je to výsada ako by si mnohý mysleli vela ludí veri, že žiť ako my nesmú, že je to privilégium no ani zďaleka. Je to prekliatie dokázať vnimať veci len keď sme pod vplivom nie je výsada.
Dodnes si pamätám ako som pozeral na východy slnka v Tatrách, boli úchvatné . Keď sa horiaca guľa rinula ponad vrcholky kopcov človek mal pocit, žeraj neexistuje, pretože JA som v raji a som živý. No dnes sa mi len matné spomienky na také to okamihy vynarájú spomedzi množstva myšlienok, ktoré sa pokladajú za podstatnejšie.
Je to môj zmysel života? Ja nechcem celý život ukazovať ľuďom ich chyby pozabúdajúc na svoje. I keď predstava plačúceho dievčaťa smejúceho sa po pár minútach na mojich hláškach je premňa viac než uspokojúca ale aj tak. Ja nemám povolanie bútľavej vŕby som rád keď niekomu pomôžem ale ja mám vlastný živt, vlastné problémy a stými mi pomôže kdo?!
Som notorik, notorický študent, notorická bútľavá vŕba, notorický klamár, notorický alkoholik...proste notorik ktorého by ste o polnoci strenúť nechceli a možno potrebovali...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
otvoreneokno
23. 10.októbra 2010 20:36
Vidím sa v tebe! Sakra, ale výrok: "Oči máš ako čínsky dobrovoľník" je lepšejší.
Napíš svoj komentár