Odpovedať, načo? Radšej som mu hodila dve „ečka“ do ruky a išla som ďalej. Myslela som, že tento skutok takzvanej dobrej vôle umlčí moje myšlienky. Neumlčal. Chcela som si kúpiť vykúpenie a zistila som, že ho minul Vatikán na papalášov. Viem, že opotrebované fráze tu už boli a sentimentálne narážky na vernosť sa už vypotrebovali. Aj tak v mojom vnútri zostala hanba. Hanba nie za moju chybu, nie za moju slabosť ale hanba za to , že som sa nebola schopná vzoprieť morálnej stagnácie spoločnosti a zakričať: „Kurva, ja som iná, mne nestačí byt a auto aby som vedela, že ma niekto miluje. Potrebujem dotyk, objatie, milovanie a už ma nebaví zostávať v tieni lásky“.
Uvedomila som si to. Som v tieni. Ak nejaký všemohúci existuje, už ma musel dávno odvrhnúť ako neposlušnú ovečku. Ak neexistuje, som v anuse. Nemá ma kto súdiť. Komu vypoviem všetky svoje hriechy? Kto rozhodne či som zlá alebo dobrá? Kto ma odsúdi na nekončiace muky? Kto?
Je v ľudskej podstate hľadať svojho sankcionára. Bytosť, ktorá vyberie všetky vaše dlhy a vráti ich tam, kde mali byť. Otázkou zostáva, je tento sankcionár ešte tu? V poslednom čase ma mýlia rôzne náboženstvá a mýty ale ja pevne verím, že tu je. Neviem, či to ostatní cítia a vidia podobne, ale mne sa v živote stávajú udalosti, vďaka ktorým viem, že budem potrestaná. Ako napríklad minule. Vracala som sa po nočnej párty domov. Veselie bolo nekonečné, alkohol tiekol potokom a ja som videla svoj najväčší hriech a ušla som. Milý čitateľ, ak sa pýtaš na môj najväčší hriech, robíš chybu. Je to sentimentálna kravina. Riadiac sa však podľa starého zákona, najväčším hriechom je pre hriešnika strata milovanej osoby. Nedáva ti to zmysel?? Mne tiež nie, až udalosti tej noci mi ukázali, že Bibliu nepísala len tak niekto. Ten človek v sebe niesol kúsok pravdy. Veľký kúsok pravdy.
Aby som preskočila sentimentálne reči, vrátim sa späť k trestu, ktorý si ma počkal tri roky. Za čo som mala ten trest Boh vie, ja si len môžem domýšľať. Predpokladám, že to bolo za nedôveru, sodómiu, pohanstvo, je toho tak veľa. Lenže toto nie je príbeh, ktorý chcem rozpovedať. Vrátim sa k onomu večeru. Odišla som z takzvanej „párty“ domov. Zutekala som po stretnutí môjho najväčšieho hriechu. Sedela som na Trnavskom mýte a čakal na poslednú električku domov. Už keď som do nej nastupovala tušila som, že táto noc bude mojou súdnou sieňou. Je to zvláštne povedať, že som mala predtuchu. Mala som. Aj keď nebola to predtucha, bol to len hnusný pocit. Ako keby sa mi zvieral žalúdok, ktorý sa mal chuť vyvracať, aj keď nepil žiadny alkohol. Ako keby sa mi orgány pochytali za ruky a tancovali kaknkán. Ako keby sa mi chveli ruky pred milovanou osobou. Ako keby....neviem, neviem ako ti to prirovnám milý čitateľ.
Preskočím tridsaťsedem minút divných pohľadov smerujúcich od pravého kúta električky a skončím mojou krvou na rukách a na chodníku. Vtedy som tam ležala a nevedela som, čo sa stalo. Teraz to viem, bola som potrestaná. Za čo, to neviem. Raz mi jeden kňaz povedal, že Boh netrestá, je milostivý. Ale veril na to, že Nás trestajú naše skutky z minulosti. Je to vôbec možné?
Ležala som s krvou v puse. Jazykom som si prechádzala všetky zuby, aby som sa presvedčila, že doktormi vylepšovaný chrup drží pokope. Bola som v šoku. Po výstupe z električky som si ho ani nevšimla. Bol to len tieň blížiaci sa za mojou kabelkou. Tieň, ktorý nadobudol mohutné obrysy muža, tieň ktorý nechcel sex, bol to len tieň ktorý sa chcel na náhodne okoloidúcej osobe vyzúriť a pomstiť. Nečakane som dostala prvú ranu. Padla som do posledného jarného snehu, ktorý v tú noc padal. Rany nasledovali tak rýchlo, že som ich nedokázala spočítať. Množili sa ako rybičky v akváriu a ja som si v tej chvíli dokázala spomenúť len na vybrané slová. Tie mi v tej dobe robili problém pri písaní diktátov. Hlúpe. Zomieraš a spomenieš si na najnepodstatnejšiu vec svojho života...
Stále som čakala nejaké sexuálne násilie, keď v tom všetko zmizlo. A práve tu sa vraciame k počítaniu zubov. Kdesi som sa dočítala, že ak chcete predísť šoku musíte sa orientovať na niečo reálne a hmotné. Pre mňa to boli zuby.
Po chvíli som sa postavila na nohy. Bolelo ma všetko, čo len človeka môže bolieť. Oči som mala zaplavené slzami a ústa plné krvi. Dotackala som sa domov, zažala svetlá a pozorovala svoje krvné podliatiny v zrkadle. Ten, ktorý mi to spravil musel byť umelec. Trestajúci umelec. Umelec, ktorý nevytvoril na mojej tvári obraz. Vytvoril tam dušu zahanbujúci a morálne zvrátený prvok farieb. V tom momente som pochopila, že Boh trestá. Potrestal mňa, potrestal moju pýchu, potrestal moju odvahu vzoprieť sa chodu dejín. Najviac avšak potrestal moju dušu, pretože práve v tom momente som chcela mať pri sebe človeka, ktorému som ublížila najviac. Chcela som mať pri sebe J. Chcela som cítiť jeho odmietajúci pohľad, ale zároveň som chcela cítiť jeho ruky na mojich ramenách, tak ako vždy keď sme zaspávali.
Paradox ľudského života som zažila na vlastnej koži. Možno to bola brána k tomu, aby sm Vám povedala, čo sa vlastne stalo. Milý čitateľ, položme si otázku, ako veľmi to chceš vedieť ??
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Celý deň som rozmýšľala, čo ti dopíšem. Je pravda, že ak človek niečomu pevne verí tak si t nájde vo všetkom. Bohužiaľ môj zámer nebol neviesť niekoho na kresťanskú cestu, sama som ju nikdy nenašla. Je mi ľúto, že neidealizujem Boha takého aký je. sama odmietam predstavu kresťanského Boha. Je mätúce že kresťanská a ortodoxná cirkev je založená na tom istom princípe a zároveň má každá odlišného Boha. Som rada, že ty si si našiel cestu, ktorá ťa napĺňa. je to tvoja cesta, tvoje šťastné miesto a tvoje naplnenie. Avšak nemôžeš hľadať svoje presvedčenie vo všetkom. Čo som chcela napísať vo svojom krátkom, zdôrazňujem fiktívnom úryvku, neviem ani ja sama. Bolo to momentálne zdôraznenie statusu, ktorý bojoval v mojej mysli a ja som sa potrebovala vypísať. Chcela som len ukázať na potrebu byť súdení v ľudskom svete. Zároveň som chcela ukázať, ak sa naše hodnoty menia pod vplyvom tohoto súdenia, sankcionovania.
Tiež je pravda, že ráno som chcela tento príspevok zmazať, pretože som ho písala o jednej v noci, v nie triezvom stave. Pravda, dolieha na mňa pád môjho sveta a samota, ktorú vnímam ako trest, ktorý som si zaslúžila.
Som rada, že sa ti môj príspevok páčil, avšak nevyhovuje mi, že sa ti páčil len kvôli tomu, že tam bol spomenutý Boh. Keď h chceš správne pochopiť skús sa nad ním zamyslieť z viacero uhlov. Nie že by mi nevyhovovalo prokresťanské pochopenie, ale chcem aby si vnímal nadrealizmus, ktorý som vytvorila.
S pozdravom K.T
Tiež je pravda, že ráno som chcela tento príspevok zmazať, pretože som ho písala o jednej v noci, v nie triezvom stave. Pravda, dolieha na mňa pád môjho sveta a samota, ktorú vnímam ako trest, ktorý som si zaslúžila.
Som rada, že sa ti môj príspevok páčil, avšak nevyhovuje mi, že sa ti páčil len kvôli tomu, že tam bol spomenutý Boh. Keď h chceš správne pochopiť skús sa nad ním zamyslieť z viacero uhlov. Nie že by mi nevyhovovalo prokresťanské pochopenie, ale chcem aby si vnímal nadrealizmus, ktorý som vytvorila.
S pozdravom K.T
Napíš svoj komentár
ľudia nechcú poznať Boha, lebo by sa museli zrieknuť všetkých "radovánok" naspúpiť cestu pokory, obety a ísť cestou utrpenia...
to po "hube" si ty zažila, aby si spoznala pravdu, aj ja som to zažil v inej podobe, tak že som sa našiel v špitáli po prehýrenej noci...
spoznal som Boha a našiel som pokoj v duši, tu neuveriteľnu lásku a vieru, že sa raz s ním stretnem...
tato viera mi dáva silu ľahšie znášať dennodené utrpenie...
ale to hlavné, viem prečo žijem, môj život ma zmysel a mám sa na čo tešiť....
držím ti palce...