A tak som si to dnes opäť raz uvedomila aj ja. Ako sme tak potichu stáli päť minút, ktoré mi pripadali ako večnosť, hlavy sklonené a špičkami sme obaja rozrývali čosi neviditeľné v snehu.
Ach, ako by som sa vrátila do detstva! Vtedy to bolo iné. Jednoduché. Prosté. Trávili sme spolu veľa času, vymýšľali tie najbláznivejšie hry. Občas aj hádali sa a bili. No tieto spory netrvali dlho. Smiali sme sa na takých veciach, ktorým nikto nerozumel. Hrali sme hry, ktorým nikto nerozumel. Mali sme sa radi tak, že tomu nikto nerozumel.
Rástli sme. Rástli sme spolu, no každý rástol iným smerom. Ubúdalo smiechu, pribúdali hádok. No stále sme boli dvojka. Trošku slabšia, ale dvojka. Stále sme vedeli veľa o živote toho druhého.
Neviem kedy sa to zmenilo, neviem, čo nás rozdelilo. No ako sme rástli každý tým svojim smerom, zisťujem, že spoločné máme už len korene a niekoľko zatúlaných halúzok. Hádky? Smiech? Z väčšej časti ich nahradila irónia a ignorácia.
Mrzí ma to. A veľmi. Verím, dúfam, že i teba. Chcem sa s tebou smiať, chcem vedieť o tom, ako sa ti darí, ale aj o tom, ako sa ti nedarí. Chcem sa ti zdôverovať. Chcem byť tu pre teba, keď budeš niečo potrebovať. Chcem, aby si tu bol pre mňa, keď budem niečo potrebovať...
Mám ťa rada, veľmi. To sa nikdy nezmenilo. Viem, že ani u teba. Viem, že hoci sa teraz akoby obchádzame, nemyslíme to tak. Viem, že stále sme tu jeden pre druhého, aj v ťažkých časoch. Len škoda, že sa hanbíme to vysloviť.
Verím, že sa naše cesty opäť raz začnú prepletať.
Lebo ty si môj. Bol a navždy budeš.
Môj brat.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
willbebetter
13. 1.januára 2013 23:04
toto poznám
3
to je velmi pekne napisane. ja brata nemam, ale vzdy ma zamrzi, ked sa odcudzim s nejakym blizkym clovekom
Napíš svoj komentár