Vezmi ma tam. Na miesto, kde sa neplače.

Vezmite ma niekto na miesto, kde sa budem cítiť dobre.
Naozaj dobre.
Prosím, vezmite ma tam...
Alebo mi aspoň ukážte, kde také miesto je a ja sa tam už nejako dostanem.

Vezmi ma na to miesto.

Na miesto, kde je pokoj. Nie to mučivé ticho, ktoré sa zarýva pod kožu. Nie krik, ktorý trhá uši, hučí v hlave, hučí v srdci. Pokoj.

Miesto, kde nikto neplače. Kde by som nemusela nikdy plakať. Lebo by som nemala dôvod. A ak by som už predsa len plakala, bol by tu niekto, kto by ma objal, utrel mi slzy a povedal, že to bude dobré. A ono by to dobré bolo.

Vezmi ma na miesto, kde by ma ľudia chápali. Rozumeli by mi. Rešpektovali ma a brali takú, aká som. Vedeli by, po čom túžim. Po čom skutočne túžim. Vravievali by mi, že som skvelá, aj keď sa mi nedarí. Nie, že som nemožná, pretože nezodpovedám ich predstavám.

Miesto, kde by neexistovali výčitky. Ani žiadne hádky a spory.

Miesto, kde by som nebola sama. Kde možno si chvíľu sám, ale ani chvíľku nie osamelý.

Miesto, kde by som mohla voľne dýchať. Kde by vo vzduchu nebolo cítiť žiadne napätie. Voňalo by kvitnúcimi kvetmi a nie hnilobou.

Miesto, kde by som nebola neviditeľná.

Miesto, kde by som bola šťastná. Kde by som mala nielen úsmev na tvári, ale aj úsmev v očiach. A spokojnosť na duši.


A najmä, vezmi ma na miesto, kam by som patrila. Lebo niekoľkokrát som bola na miestach, ktoré zodpovedali vyššie spomenutému. Ale cítila som, že tam nepatrím. Pretože som tam nemohla ostať dlho, a už vôbec nie navždy.

Prosím, vezmi ma na to miesto, kde sa neplače...


P.S. : Home is not where you live, home is where they understand you... It's sad. But it's true...

 Blog

9 0 1 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu