Beh ako pohyb vpred. Beh ako prekonávanie samého seba. Beh ako život.
Sú rôzni bežci.
Profesionálni bežci, ktorí utekajú rýchlo, vytrvalo. Bežia a nevšímajú si nič naokolo, všímajú si len cieľ. Chcú byť najlepší, prví. Bežia v skupinách, ale to len navonok. V skutočnosti beží každý sám za seba. Každý jeden z nich chce vyhrávať. Niektorým sa to nepodarí nikdy, sú síce dobrí, ale nie najlepší. Často to vedie k sklamaniu. No a niektorým sa podarí vyhrať. Možno raz, možno viackrát. No nie vždy, alebo aspoň nie navždy. Dôležité je, ako sa s týmto faktom vyrovnajú. Či to vezmú športovo (lebo beh je predsa šport), alebo naňho zanevrú.
Pre niektorých ľudí je beh len prostriedkom na dosiahnutie určitého cieľa. Čo je fajn, pokiaľ, ako by som to povedala ... Viete, napríklad ako keď chce niekto schudnúť a rozhodne sa, že začne behať. A naplánuje si trebárs 2 kilometre denne. Každý deň. A chodí behať, aj keď ho to nebaví. Už od prvých krokov si v duchu odrátava, kedy bude koniec. V tom prípade to už nie je fajn. Beh musíš milovať.
Ľudia, ktorí beh milujú sú najlepší bežci. Behávajú, lebo chcú. Chcú bežať. Užívajú si ten pocit. Žiadne prekážky pre nich nie sú dostatočné na to, aby prestali bežať. Vedia, že každá búrka ustane a po daždi sa im bude v čerstvom vzduchu bežať ešte lepšie. Vedia, že zakopnutie či pád jednoducho k behu patria. Vedia, že aj hrboľatá cesta je cesta.
Lebo, áno, sú rozličné cesty, po ktorých sa dá utekať.
Niektorí preferujú bežeckú dráhu. Stále dookola. Stereotyp. Pri kratších behoch je to ideálne. Ale pri dlhších je tu riziko, že sa ti zakrúti hlava. A skôr či neskôr ti to pravdepodobne začne liezť na nervy.
Iní uprednostňujú beh po lesných cestičkách. Stereotyp tu nehrozí. Avšak tieto cestičky dokážu byť zradné. V lese na teba môže číhať kadejaké nebezpečenstvo. Preto sa na tieto cesty vydávajú len tí odvážnejší. No pozor, ani tí sa nesmú preceňovať!
Niektorí ľudia uprednostňujú už vybehané cestičky. Je to taká tá ľahšia cesta. No i na nej sa dá pokĺznuť a spadnúť.
Takisto je pri behu dôležitá i rýchlosť. Príliš rýchly beh vyčerpáva. A nikto nevydrží šprintovať dlho. Ideálne je nás si takú tú svoju rýchlosť, akurát pre seba. A sem-tam zrýchliť, sem-tam spomaliť. Podľa okolností.
Každý síce behá sám za seba, ale napriek tomu mnohí uprednostňujú ísť behať s niekým. Bežeckí partneri sa musia vedieť zladiť. Prípadne prijímať kompromisy. Musia byť zohratí. Bežať rovnakou rýchlosťou, rovnakým smerom. Ak jeden nevládze, druhý ho počká. Ak spadne, pomôže mu vstať. A ak nie, tak je to, úprimne povedané, nahovno bežecký partner. To už radšej behať sám...
Mnoho ľudí beh nemá rado. Aspoň to tvrdia. Možno preto, že s ním majú zlé skúsenosti. Ako keď nás ako deti v škole nútili behávať dvanásťminútovky, ktoré sme všetci neznášali. Treba však vyskúšať taký skutočný beh a sami uvidia, že to je o niečom inom, keď to robíte z vlastnej vôle, sami pre seba...
Dôležitosť behu si ľudia, ktorí nebehávajú zvyknú uvedomiť v prípadoch, keď nestíhaš a ponáhľaš sa. Musíš bežať, lebo ináč nestihneš autobus. A ty zrazu zistíš, že aj keď chceš, nevládzeš. Lebo tak to jednoducho nefunguje. Bez toho, aby si trénoval jednoducho kondičku mať nebudeš...
Beh je krásny.
Zamilujte si ho...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
31. 1.januára 2018 17:32
A keď behám za babami?
Napíš svoj komentár