Taký deň, ako tento, som zabudla niekde možno šesť rokov dozadu, kde ostal v jednom z prvých teplých dní. Taký ten spomienkový, možno je to skôr dejavú  ako spomienka, niečo prežité svojím spôsobom podobne, respektíve,  mala som v tele podobný pocit ako kedysi, v tých časoch. Je to pocit  napätý, hoci je deň letargický,  usmiaty, nesmelý a  pritom rozrušený, a zároveň pokojný. Áno, je to deň protipólov všetkých možných pocitov, aké som schopná mať.  Koľko krát som sa už presvedčila, že pozerať sa, je lepšie ako hovoriť. Pohľad, ktorý skrze oko vedie do vnútra prehovorí lepšie, ako slová v ústach, do ktorých nevidno.  Toľkokrát bol ten pohľad lepší - a je to aj o tom, že človeka nemusíte poznať, nemusíte sa mu ani pozdraviť, ani vedieť ako sa volá, nemusíte vedieť o ňom nič a predsa si jemne môžete vytvoriť akýsi pseudorozhovor očami. Len tak. Počas čakania na prednášku. Porozprávate sa očami. Jeho ... tak podobné tým milovaným- na vás pozrú s nejakým malým otáznikom, a vaše... povrchne oklamané podobou a pripomienkou  sa rýchlo zalesknú, srdce vám vynechá pár úderov a pozriete sa mimo, ideálne do kockovanej dlažby. Aj to je rozhovor. Na tému zatiaľ neznámu, ale počas podobných rozhovorov, pribúdajúcich počas náhodných stretoch na chodbe sa začína kryštalizovať.  Tak isto, ako sa začína vo vás kryštalizovať presná pointa vášho nesúrodého vnútorného rozvratu. Pozrieť sa zasa - je ako zastať v akomsi časovom vákku, v ktorom sa trbliecu fragmenty  rozbitej reality a vy sa tam úplne bezhmotne vznášate a jediné čo možno vníma situáciu podobne, je on. Je to bleskurýchle, nič zdĺhavé, na to sa nenájde odvaha a možno je to časové vymedzenie akýsi  pancier nezapozerať sa. Nenechať dušu po priamke pohľadu prepadnúť na dno druhej. A možno aj zamedziť prezradeniu svojej vlastnej pravdy, ktorú sa ústa snažia potláčať. No pohľad drží monopol na pravdu. 

V sekunde, ako som sadla do lavice, preniesla som sa do minula, prevtelila som sa do vlastného ducha za stojan a on  bol môj par excellance model. A tak som si prstami po plátne črtala líniu chrbta pod tričkom, vychutnávala si jeho  anatómiu, akoby som prechádzala po koži a cítila pod ňou svalstvo, trhajúce sa pri dotyku ruky, alebo možno pulzujúce pod napätia.  Pohybom hlavy   jemne zarastené líco, a kútik oka, ktorý pozerá dozadu, a vidí vás. A vy okamžite trhnete hlavou a zažmurkáte a ste opäť v tej triede, kde sú otvorené všetky okná, no vy sa trošička dusíte. A náčrt sa stáva jasnejším,  pri oblúkoch stehna,  a  siluete ramena a keď sa posuniete na stoličke tak cez trojuholník  chrbát, rameno, plece vidíte tieň dlane, v ktorej pero pôsobí ako špáratko. A v tej sekunde sa hlava otočí k vám a podá vám prezenčnú listinu. Očný rozhovor trvajúci stotinu sprevádzaný jednostranným úškrnom vás v skicovaní zarazí  a váš kardiologický nález vyzerá v tej sekunde asi takto =  __√_______________√ . A  všetko nadobúda jasné kontúry vo farbách spomienky a vidiny, ktorá vám vzniká priamo pred očami a má béžovo-púdrovú farbu, ktorá okamžite putuje do krabice s názvom krehké vo vašej duši.  

Toto dušoplátno rýchlo skryjete a tvárite sa že nikdy nevzniklo.

A potom si na neho vo vlaku spomeniete, keď vám Damien zaspieva Colour me in, a začnete ho vyfarbovať. Potichu, opatrne a naozaj. 





 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár