Ľavý prst na klávesu. Ruka sa pritiahla k telu a zasa odtiahla. Zvuk. Akordeón. Usmial sa spoza pianina ovenčeného dymom a svojou božskou aurou a ďalej hral. Pri nohách má položený popol(ník) z ktorého sa tenkým zvlneným pásikom dymí cigareta. A on hrá. Jednu ruku prekladá na klavír a druhou opatrne pokladá akordeón na zem. A zasa je tam. Na pozadí mojho sveta hrá a ja sa nechávam unášať tou predstavou. Otvorím oči a pozerám a zrazu si uvedomím ľudí naokolo. Ako dlho už nič nevidím? Koľko času som už zabila fantazírovaním? Pozerám sa do poloprázdneho pohára od vína a pred očami sa mi zasa premieta sladký záber toho jeho úsmevu. Toho pohľadu s pokrčenou časťou viečka, ktoré tak zjemní pohľad, človek vtedy pozerá nežne, och a on to vedel tak krásne. Tak teplo. Obaja sa v tej sekunde spojili, on s tým zvukom, ktorý vydával z duše, spod prstov, a on, s tým pohľadom, do ktorého keď vojdem, som doma. Máš v svojich očiach môj domov. Teplý. Nežný. Taký, aký si stále rada predstavujem. Svieti tam slnko cez okná tvojích očí a je tam hnedo-teplo. tvoje oči sú akási vitráž obývačky, a ja tam v rohu sedím, žijem dýcham, relaxujem, varím, spím, som. V tej myšlienke sa spojili a vytvoril sa vo mne dokonalý súzvuk šťastia. V duchu som sa karhala, že som zasa skĺzla z reality do zákutia mysle, kde sa premietala fantázia s pravdepodobnosťou. A s polievkovou lyžicou ( naberačkou) nádeje. Vnímaj svet ! Predomnou sa točí dym z rovnakého popolníka, sú tam tri poháre, karafa s vodou, szrp ( !) rezervačka a moja bledá ľadová ruka na stole To je ono, áno dívaj sa, vnímaj svet. Ach, koľko života by som premárnila tým, že som sa nedívala. Len tak ísť ulicou a pozerať na veci ktoré sú naokolo, ako sa menia, ich vek, a ľudí, ich vrásky, tváre, sledovať ich farbu očí a o čom premýšľajú a kam idú. Rátať, koľko domácností práve vetrá a či majú rozostreté alebo zatiahnuté okná. Na to všetko sa dívaj, toto všetko vnímaj. O koľko sa posunul orion na juhozápad? Toľko krát som prešla po uliciach, ktoré som ani nevnímala. Nič som nevidela. Nijaký obraz sa nepremietol z kôry na sietnicu. Moje myšlienky boli uzurpované rôznymi predstavami. Väčšinou mali jedinú hlavnu postavu. No teraz som bola plne pri vedomí a bola som ochotná kognitívne príjmať všetky témy konverzácie. Scény za mojimi očami mali príliš veľkú moc, mali vlastný život, vždy keď som sa pozabudla, vtrhli mi do mysle, zaujali predstavivosť.

Stúpala. Stúpala, vzďalovala sa zemi. Pod ňou sa zmenšovali ľudia, miestnosti, budovy, ulice, štvrte.. mestá.. stúpala do výšav svojho hviezdnatého, lapis-lazuliového vesmíru so skrútenými stromami v jednom rohu, rovnými v druhom, v strede s dverami do Morie, naľavo s kufrom na sny, v ktorom sa melón vždy smial, napravo sa krčilo 22 fantastických poviedok, okolo toho celého bola ovinutá melodická stuha jeho skladieb a jeho samotného, s náušnicou v v jednom a s cigaretou za druhým uchom, šedohnedý chaos z vlasov, dobre známy úsmev. Za hnedou vitrážou som bola opäť doma.

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár