Je 2:26 popoludní, nedeľa, môj jediný voľný deň v hŕbe pracovných. Mala by som sa venovať iným veciam. Vešiam bielizeň, puká mi schodisko, dole mi spievajú pesničky. Aby som mohla vešať bielizeň teatrálnejšie. Áno, chcela si jej pomôcť, Chcela si aby jej bolo dobre. Aby sa netopila v tých čiernych sračkách. Stagnovala, a ty si chcela aby napredovala s tebou. A tak si ju z tých sračiek vytiahla. A potom sa do nich pošmykla. A ona napreduje. Bez teba. Mala som s tým rátať. Mala som to čakať, vidieť, vedieť lepšie. Urobiť to inak. Už sa stalo. A tak vešiam bielizeň, už nepotrebujem teatrálnosť, ale to prádlo bude potrebovať druhú práčku, je celé orevané. Nič špeciálne pri zvýraznení slova bielizeň a prádlo, len náznak, že zbytočne dlhé slovo je spisovné narozdiel od toho, ktorým som si chcela uľahčiť písanie. No písanie nie je vždy ľahké, však.
Aspoň ona mi bola podobná. Bola. Teraz,.. kto je. Čo je. Neexistuje človek, na ktorého pozriem a cítim úplnú duševnú blízkosť. ( Taký existuje len jeden nadčlovek, ktorý sa práve pri čítaní tohto usmial a napísal mi niečo s lopatou ) Existujú len ľudia, ktorých mám rada, alebo ich zbožňujem, rada s nimi trávim čas, usmievajú ma, pomáhajú. A ja som len nevďačná suka, čo sa napriek tomu, že má okolo seba ľudí cíti maximálne sama, ako posledný žijúci exemplár živočíšneho druhu. Kedysi mi niekto povedal, že píšem príliš srdcom. Tak to prosím čítajte opatrne. Ak budete úplne ticho tak to bude jemne tĺcť, ale veľmi jemne a veľmi ticho, lebo som už vyčerpaná. Mala by som byť viac egoistka, nepomáhať tam, kde si môžem ublížiť, nesnažiť sa ľudí dostávať z ich vlastných pičovín, lebo po tom do nich ľahko padám sama, a bohužiaľ, moja jednorožosť spočíva hlavne v tom, že mne už nepomôže nikto. Ja si musím sama. Samozrejme, nemôžeme čakať, že sa k nám budú ľudia správať tak ako sa my správame k nim. Každý sa správa len tak ako vie. Môžeme na seba len doplatiť. Dnes je krásne, svieti slnko, je teplo, na prechode do lidla mi dali autá prednosť, mám vedľa seba už xy vreckoviek, ktoré sa mi nechce vyhodiť. Good day to hide.
Jednoducho nechápu. Nechcú chápať. Každý má svoje starosti. Každý svoje ubolené kosti. ( plesk po hlave za gramatický rým, blvanica) už s tými kosťami prestanem, sľubujem. Sú kamaráti.. ale. Ale ja som sama. Lebo od seba rada odkopávam ľudí. Rada ich desím a posielam im desivé pseudopoviedky, aby odišli sami lebo sa vydesili do modra. Lebo sa neviem ovládať, lebo som to ja, chcem veriť že sú všetci dobrí a že každý za to stojí a každý ma v sebe všetky krásy sveta, ktoré čakajú na objavenie. A chcem byť ten objaviteľ. Rada na seba pôsobím ako vlastná zrada citov, nekocentrovanosti, desivosti, zamiluvávam sa sa do celebrít alebo nevediačocchcemov, tí ma potom všetci prejdú a keď to tak všetko odíde, tak som plnoprázdna. Po citoch, ktoré chcú existovať v konkrétnych kontúrach, po všetkom, čo som musela nechať ísť. Som sprostá. A vždy príde sklamanie, sklamanie z ľudí, sklamanie zo seba samej a z tej neúnavnej viery v ľudí.
Tak teda milý M., vedz že od 11.12.2016 stagnujem, je už polka mája. Dúfam že aspoň ty sa máš dobre. Dúfam že sa všetci máte dobre. Hádam sa aj ja raz budem mať. Možno raz nebudem písať pseudodrísty na pseudostránky, možno raz nebudem v globále so fucking wasted ( neobľubujem angličtinovosti v bežnej komunikácii, to sú všetko len paralely na pesničky. ) Vraj je kríza štvrťového veku bežná, no ja nie som zbežná v problémoch. Žijem na vlastnej planéte, odmietam sa vrátiť na Zem, lebo u mňa je krajšie. Veď už dávno sa dá lietať. Len do môjho vesmíru ešte nikto nevyslal družicu.
Záchod
Komentuj
3 komenty k blogu
3
nedeľa je na oddych a ešte aj na niečo lepšie ae pohoda nech sa ti darí
b
b
Napíš svoj komentár
Ale nie, nesmuťko, lebo ťa dám zabiť.
Toto tu ťa príde zabiť. Darth vader kitty.