Celou cestou ku katedrále posol drobčil ďaleko pred Jacquom, občasne ho poháňal pokrikmi. Jacques vedel že nemeškajú, do mesta sa dostali rýchlejšie ako predpokladal, no nervózny chlapec ho už aj tak rušil z obzerania si okolitej scenérie. Prevrátil otrávene oči až k nebu a sľúbil si, že to čo nevidel teraz, si všimne pri ceste nazad.
V katedrále doznievala omša, ale ľudia už boli na odchode. Vysoké, ťažké, dvojkrídlové dubové dvere cizelované výjavmi svätých vypúšťali veriacich do života, remeselníkov do ich dielní , matky do rolí opatrovníčiek a žien v domácnosti, panie a pánov do svetských záležitostí, ktorí s pyšnými tvárami hľadievali do neba s nulovou pokorou, sťaby sa pozerali Bohu do tváre ako rovný rovnému. Jacques si s úsmevom prezeral biele tváre panských dcéreniek, ich šokované ostýchavé perspektívne všimnutie, keď zaregistrujú, že naboku stojí muž, ktorý ich očami sleduje a presne odhaduje všetko, čo zakrývajú šaty. S pobavením, otáčajúc sa za poslednou plavovláskou, ktorá si tvár skryla do do plášťa komornej, vošiel do katedrály, ktorej prísnosť na neho doľahla a zmazala mu úsmev z pier.
Panoval tam pokoj, asi ako v každej posvätenej stavbe, a v pochmúrnom počasí tam bolo nezvyčajne svetlo. Vzduch napáchnutý kadidlom s prímesou myrhy ho unavovalo a pripomínalo mu smrť. Bez slnka a farieb to nebolo pre Jacqua nič monumentálne. Vysokánske oblúky šedého kameňa sa ťahali a spájali v závratnej výške hlavnej lode. Vyrezávaný drevený oltár ešte voňal novotou, lavice nevykľačané, neošúchané od kolien veriacich, v mramorových misách pri pilieroch vchodu videl odrazy stropu v svätenej vode. Steny zdobilo pár rodových erbov vážených občanov Bayeux . Katedrála nesúca meno Bohorodičky si zaslúžila viac ozdôb, pomyslel si Jacques a sledoval miništrantov pobehujúcich okolo hlavného oltára ako odkladajú všetky pobožnosti naspäť do sakristie kam sa zamykali do ďalšej omše.
„ Poď ! Jeho excelencia ťa očakáva.“ Vyrušil ho z prehliadky tenký, no zachrípnutý hlas, ktorý na Jacquovo prekvapenie patril mužovi. Bol to správca katedrály, nízky, chudý muž s tonzúrou, odetý v benediktínskom rúchu . Mal nevrlú tvár a červené líca. Títo ľudia sú dvojakí, buď umelcovi preukazujú úctu, alebo ho zatracujú- pomyslel si Jacques a nasledoval mnícha. Ten ho zaviedol poza oltár do sakristie, kde ho už čakal biskup.
Odon de Conteville, bayeuxský biskup bol človek vysokej, robustnej postavy. Mal tvrdú tvár s prísnym hustým obočím tesne nad jasnými očami, ktoré mu prepožičiavalo drsný výraz. Na hlave mal fialový biret, spod ktorého mu trčali ryšavé drôty vlasov popretkávane začínajúcimi šedinami. Reverenda s fialovou cingulou ho zväčšovala dvojnásobne, a celý pôsobil veľmi autoritatívne. Zaberal väčšinu úzkej sakristie, čo bola oveľa živšia miestnosť, než celá katedrála. Na sivých kamenných stenách bolo množstvo políc s hrubými zväzkami rukou písaných kníh a pri dverách stála krásna pozlátená emailová skrinka, v ktorej, ako Jacques šípil, boli uložené všetky bohoslužobné predmety. Celú zem pokrýval drahý pestrý koberec a strop zdobili pekne vyrezávané drevené kazety.
„ Pochválený buď Pán Ježiš Kristus.“ pozdravil ho Jacques, podišiel k nemu a s poklonou mu pobozkal ťažkopádny rubínový prsteň nastoknutý na veľmi studenej obrovskej ruke.
„Naveky, amen.“ odzdravil mu de Conteville. Prešiel za tmavý dubový stôl s levími nohami a posadil sa do čalúnenej stoličky s vysokou opierkou. Jacques ostal stáť. Akiste mu tento stôl venoval Bastard- ako Viliama v duchu Jacques stále nazýval.
„ Ako viete, ako vážený občan Bayeux, už je to viac ako desať rokov od toho požehnaného tisícšesťdesiateho šiesteho roku, čo náš milovaný, Boh mu žehnaj, Viliam dobyl tú pohanskú Angliu, zasadol na jej trón a priviedol tých pohanských neznanbohov ku kresťanskej kultúre.“ samoľúbo začal biskup, pričom na Jacqua ani nepozrel. Jacques len prikývol.
„ Na počesť tohto desaťročia, by som mal záujem o nejakú veľkolepejšiu pripomienku tohto skvelého triumfu môjho drahého brata. Niečo výnimočné.“ Spojil si biskup prsty a zahľadel sa prenikavo na Jacqua.
„ Obraz, vaša excelencia? Veľký portrét?“ spýtal sa Jacques, v ústach mal sucho. Biskup pohŕdavo odfrkol.
„ Obraz nie, Dupont.“ - teatrálne sa zahniezdil v stoličke, „ tapisériu!“ zvolal. Jacques sa prekvapil. Tapisériu? Tapisérie sú tkaný predmet, nie maľovaný a on tkať, ani len vyšívať nevedel.
„Tapisériu.. pane?“ spýtal sa zľahka bojazlivo a snažil sa do toho tónu dať všetku úctu, ktorú v sebe naškriabal. Biskup sa panovačne usmial.
„ Tapisériu. A ty, Dupont, mi ju navrhneš. Veľká maľba, viacero malieb, kone, zbrane, celý boj, a triumf Viliama, vrátane korunovácie.“ Kone, budem musieť nakresliť aspoň dvadsať koní, možno viac – pomyslel si Jacques. A pletence nôh, paží so zbraňami, veľa rôznych zbraní predovšetkým meče a kopije- rátal v duchu a od temena ho začal zalievať slabučký pot. Bol majstrom procesií, svätých výjavov, anjelov a biblických postáv, motívy vojenských koní- obrovských koní mu zježili chĺpky na krku.
„Akú veľkú.. vaša excelencia?“ spýtal sa Jacques a už si predstavoval dlhú, nie veľmi vysokú, no dlhú tapisériu.
„ Tak, aby pokrývala steny hlavnej lode, nad vchodom, a obe dĺžky až k oltáru.“ sucho odpovedal de Conteville. Jacqua zamrazilo.
„Nechám ťa tu so správcom, pomôže ti odmerať steny. Očakávam od teba náčrt do dvoch týždňov a maľbu do popolcovej stredy. Alors, máš už nejakú predstavu o tom, ako to bude vyzerať?“ spýtal sa ho biskup. Očakával okamžitú odpoveď a zanietenosť umelca voči obrovskej objednávke, no Jacques cítil nával paniky. Nesmelo pozrel na Odona de Conteville.
„ Mohol by som začať Vyznávačovou smrťou, vaša excelencia. Tam to všetko započalo .“ hlesol a čakal na svoj ortieľ. Biskup sa zamyslel a pokrútil hlavou.
„Nie, rozumnejšie bude zakomponovať tam i Godwinsonovu zradu. Krivoprísahu. Začneš Vyznávačom, ó áno, tapiséria bude lemovaná zo začiatku kráľom, i na jeho koncu bude stáť kráľ. Výborne.“ pochválil sa biskup a pomädlil si ruky. A znovu sa zahľadel na Jacqua očakávajúc ďalšie nápady, ktoré by mohol povýšenecky vylepšiť svojimi .
„ Áno, pravdaže, pane, potom Godwinsonovu vazalskú prísahu, jeho návrat do Anglie, Vyznávačovu smrť, Godwinsonovu zradcovskú korunováciu a potom... lode vaša exelencia. Stavba lodí.“ Vydýchol Jacques. Biskupovi hral na perách spokojný úsmev.
„Áno, výborne Jacques Dupont, lode. A bájne motívy, legendárne zvieratá na spodnom i dolnom leme tapisérie, pozdvihujúce veľkoleposť celej udalosti. Možno Ezopove báje.“ Súhlasil biskup. Jacquovi skrsla v hlave myšlienka.
„Možno o havranovi a líške, pane?“ dychtivo sa spýtal, pyšný na svoj nápad. Biskupovi zasvietili oči, prikývol a postavil sa.
„Viem že odvedieš dobrú prácu. Nože choď za správcom a pomerajte tie steny. Nemôžem sa tých náčrtov dočkať. Len čo to bude hotové, vycestujem s tým do Kentu, dám to kresličovi zväčšiť a nechať zhotoviť plátna.“ Jacquovi odľahlo, nemusí skicovať obrovské kone on sám, no mal obavy voči svojmu dielu. Bude ten jeho kreslič umelcom? To už nebude v jeho moci. Cúvol.
„Vaša excelencia.“ riekol. Biskup mu podal ruku na pobozkanie a Jacques ju úctivo chytil a pobozkal prsteň.
„ S Pánom Bohom.“ pozdravil sa Jacques a zmizol za dverami.
Takže tapiséria. Obrovská, dlhočizná tapiséria plná koní, zbraní, postáv, krvi, mŕtvych tiel, a ktovie čoho všetkého. Zahľadel sa na steny hlavnej lode. Po oboch strán mohli mať vyše deväťdesiat stôp a nad vchodom okolo šesťdesiat. Vyše dvestodvadsať stôp dlhá tapiséria. Zhlboka sa nadýchol a zašiel ku vchodu kde sedel červenolíci správca.
„ Potrebujem pomerať steny hlavnej lode na dĺžku.“ Povedal správcovi. Ten sa neochotne postavil a vyšiel zo svojej kamennej kutice.
„ Celú časť nad vchodom a bočné dĺžky, otárovú časť nie. Má to byť tapiséria !“ smeroval ho Jacques. Správcu to nijako neohúrilo, tváril sa rovnako podráždene ako predtým a začal merať. Jacques zatiaľ odhadoval výšku vysunutej steny, kde bude tapiséria povesená. Približne jedna stopa, povedzme že dvadsať palcov, uvažoval v duchu. Áno, dvadsať palcov- zaokrúhlil to, nebude si to predsa komplikovať. Po hodnej chvíli sa k nemu správca vrátil.
„ Narátal som dvestodvadsaťštyri stôp.“ monotónne oznámil. Jacques sa potešil svojmu takmer presnému odhadu. Takže pomerne málo široká a priveľmi dlhá, dosť dlhá na to, aby do nej vtesnal biskupov obľúbený príbeh víťazstva jeho rodiny. Strach pomaly vystriedalo odhodlanie. Ak to namaľuje načas, a podľa biskupovej chuti, bude nadlho zbavený dlhov, a prázdneho taniera. Jacques si vzrušene opakoval dĺžky svojej novej zákazky a vybehol z katedrály von, ani sa neprežehnal. Predstavujúc si v hlave výjavy, na ktorých začne pracovať hneď ako príde domov, ani netuší, že ho čaká najslávnejšia práca jeho života.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár