Korčuľovali sme v smere jazdy. Samozrejme, vždy sa nájdu výnimky. Dvaja asi dvadsaťroční chalani sa korčuľovali v protismere. Mali z toho obrovskú radosť. Párkrát nás minuli. Ked sme sa mali minúť znovu, niečo sa stalo. Do cesty im vkorčuľovalo asi osemročné dievča, tak sa mu obaja vyhli. No v ceste sme im stáli my dve. V plnej rýchlosti sme do seba narazili. BUM. TRESK. A skončila som v bezvedomí s rozbitou hlavou a miernym otrasom mozgu.
No moja kamoška také šťastie nemala. Keď do nej narazili, odhodilo ju do mantinelu a spadla tak nešťastne, že zomrela. Dodnes nechápem, ako tak mohla naraziť.
No táto udalosť ma dosť poznačila. Od vtedy som sa nebola korčuľovať na ľade ani raz. A odvtedy si píšem denník. Vydržalo mi to až dodnes. Nepíšem tam každý deň, no píšem celkom pravidelne.
Ked som tak minule čítala riadky z pred troch rokov, bola som zarazená, ako veľmi som sa odvtedy zmenila. Ako veľmi sa zmenili všetci okolo mňa. Koľko veľa ľudí, kamarátov, priateľov som stratila. Koľkí sa na mňa vykašľali, na koľkých som sa vykašľala ja.
Ľudia sa neustále menia. Jední k lepšiemu, iní k horšiemu. No nikto nezostáva rovnakým. Dokonca aj dni sú vždy iné. Nikdy nie sú dve rovnaké. Vždy sú iné.
Vždy do života prinesú niečo nové. Zaujímavé, nudné, pekné, milé, zlé, bezvýznamné, no aj také, ktoré si pamätáš celý život.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár