O dva dni to bude presne mesiac. Od vtedy som sa snažila robiť všetko preto, aby to tak nebolelo. Nie vždy veľmi úspešne. Našťastie (alebo nanešťastie???) som mala okolo seba tri kamarátky, ktoré na tom tiež neboli práve najlepšie. A tak sme si začali veriť, zdôverovať sa jedna druhej a navzájom si pomáhať. V tej chvíli som si neuvedomovala, že ma stiahli dole. Ešte nižšie ako som bola. Neobviňujem ich. Stále sa im snažím pomôcť, no snažím sa držať si odstup od toho všetkého. Niekedy je ťažké už iba ich vypočuť, no snažím sa tu pre nich byť. To, že sme sa navzájom ťahali dole som si uvedomila nie len ja, ale aj jedna z tých troch. Tá mi to raz aj povedala, no vtedy som nechápala, čo tým myslí. Teraz už áno.
Počas toho mesiaca som sa konečne odhodlala povedať úplne všetko človeku, ktorý mi verí úplne vo všetkom. Ibaže ja som bola taká hlúpa a neverila som. Neverila som, že by som to niekomu mohla povedať. Že by som niekomu mohla dôverovať. No ona ma presvedčila. A som jej za to vďačná, pretože práve ona je môj najoptimistickejší bod v mojom živote. Darí sa jej rozosmievať ma aj úplnými blbosťami. Neľutujem, že som jej to všetko povedala. Bála som sa, že to náš vzťah rozbije, no práve naopak, všetko je ešte lepšie.
Ďalšia vec je môj otec. Nie som práve najlepšia dcéra a on zasa najlepší otec. Nemáme si veľmi čo povedať a tak to aj vyzerá. No zistila som, že niekedy je lepšie pri niekom iba sedieť a mlčať. Mám pocit, že povahovo som viac po ňom. Mlčaním viem povedať viac ako keď hovorím. Viem, že ma ľúbi aj keď som sa snažila presvedčiť samú seba, že nie. Viem, že aj on sa snaží. Keď spolu pozeráme šport a ja sa stále pýtam na niečo hlúpe a on mi to polhodinu vysvetľuje. Keď ma len tak, z ničoho nič prekvapí vecou, po ktorej som túžila veľmi dlho. Ľúbim ho, aj keď si to asi nikdy nepovieme. Chcela by som sa s ním síce rozprávať viac, ale aj to hádam raz príde.
Posledný bod je ON. Ten, kvôli ktorému sa mi obrátil celý život. Myslím, že sa pomaly dostávam z toho šoku, že z môjho života zmizol ešte skôr ako mal. Pamätám si, ako som si každý deň počítala dni do začiatku leta. Do dátumu, kedy sme sa mali vidieť naposledy. Bohužiaľ, osud to zariadil tak, že odišiel ešte skôr. Bolo to dosť nečakané. A nefér, pretože viem, že v každej chvíli, keď sa niečo dialo som tu bola ja a nie niekto iný. Je mi stále smutno a bolí to, no dúfam, že je šťastný. Viem, že jeho povaha je komplikovaná, ale dúfam, naozaj dúfam, že bude šťastný. Napriek všetkému sa obaja snažíme ostať v kontakte a voláme si. Nie sú to také rozhovory ako kedysi, ale aspoň niečo. Je to stále divné a zvláštne a obaja sa vyhýbame témam, ktoré by boli bolestivé, no napriek tomu som rada, keď ho môžem počuť.
Viete, verím. Naozaj verím, že sa z toho dostanem. Nie len ja ale aj moje kamošky a hlavne on. Verím, že všetko bude v poriadku presne tak, ako sme si to navzájom sľúbili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 11.novembra 2017 16:46
Držím palce... a on sa vráti
Napíš svoj komentár