Je zaujímavé, ako veľmi sme sa cez prázdniny odcudzili. Od začiatku prázdnin sme si s mojou naj kamoškou nepísali. Zo začiatku som ju volala vonku, lenže ona nešla. Celé dni sedí doma a čumí do blba, pretože jej matka (ten výraz nepoužívam nikdy, iba na jej mamu, keďže si to zaslúži) jej nedovolí ísť na počítač. No nič. Ja som potom odišla ku bratrancom, tak sme išli do Bulharska a nakoniec som skončila u kamarátky. Dnes ráno som sa vrátila a napísala som jej.
Za ten mesiac som sa zmenila. Nie veľmi, ale zmenila som sa. Neviem posúdiť či k horšiemu, alebo nie, to musia iný. No zmenili ma udalosti, ktoré som zažila. Život beriem reálnejšie.
No vráťme sa naspäť. Odpísala mi no hneď som zistila, že to nie je ono. Začalo mi vadiť to jej bľabotanie okolo ničoho. To sťažovanie sa na život (pritom ona nikdy nič hrozné nezažila) sťažuje sa, že nemá kamarátov. A ona sa čuduje, keď nechce vyjsť z domu? „Chváli“ sa že ju spálilo slnko, akokeby to bolo neviem čo. Sťažuje sa, že musí doma umyť riad (!!!!).Keď sme spolu volali, musela som ju vypnúť lebo mi vadil ten jej povrchný tón.
Neviem či som sa ja až tak veľmi zmenila, alebo je ona iná. Lebo nepamätám si, žeby bola niekedy taká. Nedokážem si s ňou písať, pretože mi doslova vadí to, čo ona považuje za katastrofy. Ešte nezačala ani poriadne žiť, neprežila si to, čo ostatní. Nevie čo je to skutočné trápenie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tatakto
6. 8.augusta 2011 22:30
Myslím, že umelecká hodnota je už v tom, že si to tu napísala
Napíš svoj komentár