Jednéého pekného slnečného osami obťažujúceho dňa, som šla ráno s kááámoškou so psíkom ku zverolekáárke .. Okrem toho, že kým som ju čakala napočúvala som sa piskotu stavbárou.. okrem toho, že som čakala asi ešte 20 minút, som sa schuti zasmiala a jednom postaršom pánovi..

Sedkáme si v čakárni, samé uknučané psy... sedíme pol hodinku... hodinku.... sadáme na schody..hodinku a pol, dve hodinky... až sme sa skoro dostali na rad... Spolu s nami v čakárni, bol ešte jeden pán zo zajačikmi, a jeden pán s jorkšííírom .. Obaja postaršíí...

Ten s jorkšírom stále mlel..
-Ja by som toho psa ani za 50 000 nepredal...
-Ujo a ako dlho ho máte? ?
-Prosím? ?
-že ako dlho ho mááte..
-Hej, spávam sním v posteli...

Na to sme sa mi ostatný začali moc smiať..
Druhý pán nám milo vysvetlil, že ak starší človek rozpráva nahlas, zle počuje, a dodal -Však Ferko..
-No, hej krmím ho dobre, samé udeniny..

A to ma zabilo, so smiechom som musela vybehnúť von.. To čo sa potom odohrávala u zverolekáárky, radšej enpoviem lebo by som jej najradšej doláámala nos, ale tak.. vďaka milému pánovi som sa zas raz schuti zasmiala..

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár