Zlatíčko musela som odísť
je mi to veľmi ľúto.
Vrátim sa zajtra. ľúbim ťa. Mama....
Bola som strašne hladná. V bruchu mi už neškvŕkalo rovno som doň dostávala silné kŕče. Otvorila som chladničku polovicu z nej som doslova požrala. Nič. Hlad neprestával. Celý deň som preležala v kŕčoch. Podvečer som vyšla slabá pre dom do príjemného chládku asi -12 stupňov. Bola tma a obloha žiarila tisíckami hviezd. Po ulici sa šíril zvláštny pach. V tej chvíli som vedela že to čo ho vydávalo by ma nasýtilo. Tak omamný, tak intenzívny, tak lákavý. Ide z lesa. Už len kúsok. Na snehu vidím tmavú lepkavú tekutinu. Takto som si to nepredstavovala. Vlastne som si nepredstavovala nič. Otupená a sklamaná som sa chytala na odchod keď som započula kroky. Sú blízko, bližšie .Rýchlo sa schovám za najbližší krík. Tmavá postava sa naklonila nad tú lepkavú tekutinu. Vložila do nej prsty a pomaly ich oblizla. Odrazu ako keby s nej šla obrovská energia tak silná. Postava sa pozrela smerom ku mne žiarila ako slnko. Ale veď to je len chlapec môže mať 15 rokov. Oči sa mu leskli žltou farbou. Videl ma? Stále som bola ukrutne hladná. Sadla som si do snehu a začala si hrýzť nechty. Z očí mi začali padať slzy. Nevedela som čo sa so mnou deje. Bála som sa. Ako keď dostanete chorobu a nik vám nevie povedať čo vám je a vy sa len trápite. Jediné čim som si bola istá že ten chalan vie jediný čo mi je. Iba on mi odpovie na moje otázky.
O týždeň som sa rozhodla vrátiť do školy. Mame som nič o neustálych bolestiach brucha nepovedala ani o tom lese vlastne o ničom. A tak ma poslala do školy akože vyliečenú. Keď som vošla do triedy nesadla som si na svoje zvyčajné miesto pred katedrou ale ku dverám do poslednej lavice. Čo najďalej od okna. Od tej nehody na križovatke som zostala na slnko nejak alergická a tak vždy nosím okuliare proti slnku.
O chvíľu do triedy vpochodovala Alice. Je to taká mrcha. Poznáte to v každej triede nejaká je. Ktorej som mimochodom obsadila miesto. Ruky položila na svoju bývalú lavicu v ktorej som sedela ja. ,, Tu sedím ja. Ak ti to nedošlo!“ afektovane vyštekla. Pozrela som jej do očí, „Teraz tu sedím ja. Nájdi si iné miesto.“ Bez hlúpych poznámok sa zvrtla a našla si nové miesto. Do triedy vošiel chalan. Zdá sa mi známi ale netuším odkiaľ. Do našej triedy nechodil. To je chalan s tej noci. Viem to je to on .Tie jeho oči. Nikdy nezabudnem. Išiel z nich strach. Keď som sa lepšie pozrela okolo očí ma zošúpanú bledú kožu. Presne ako ja. Pomaly prešiel k mojej lavici. Sadol si vedľa mňa a na svojej kamennej tvári vyčaroval vrúcny úsmev. „ Ahoj asi si mi vyhodila spolu sediacu.“ „ Sorry pred tým tu sedela sama. Nevedela som.“ Cítila som sa trochu trápne. „Ináč ja som Evan.“ „Ja som Artemis.“
Mala som silné nutkanie spýtať sa Evana na to čo robil v lese. No zazvonilo. Po hodine sa nečakane stratil a v škole sa neukázal celý týždeň. A ja som pomaly prežívala.
Každý deň som mala silné kŕče od tej silnej bolesti som sa šla zblázniť. Slabnem a neviem čo s tým robiť. Každý večer sa trasiem od zimy, ráno mám zase horúčku. Čo sa to deje? Zomieram ? Prečo mi nik neodpovedá? Prečo tu sama tŕpnem? V nedeľu večer som sa šla prejsť po mŕtvej ulici. Možno by bolo lepšie keby som na tej križovatke umrela. Zase tie hnusné kroky. Začali mi tiecť slzy a padla som na kolená. Zachytil ma Evan. „Ahoj Artemis.“ Ten jeho úsmev. Je ako omamná droga. Už sa cítim v bezpečí. „ Prečo sa to deje !“ zmetene som sa opýtala. „ Čo sa deje ? o ničom neviem .“
„Viem že to vieš. Vtedy v tom lese. Čo to bolo? Viem že si to bol ty. Prosím pomôž mi. Ja už neviem čo mám robiť.“ Zmetene sa na mňa pozrel. „Prepáč nechcel som ti ublížiť. Neviem ako sa to stalo. Ja som nedokázal prestať.“ pozrel sa mi do očí. Tie jeho boli takmer šede a začali s nich tiecť krvavé slzy. Nechápala som to. Krv mu stekala po tvári. Odvrátil zrak a začal bežať preč. Som bezradná. Začala som bežať za ním. Na to že som tak slabá bežím ako gazela. Odrazu Naposledy to skúsim. Bolestne vykríknem „Prosím!“ a padám na kolená. Cítim silnú bolesť na pravom kolene je rozbité. Odrazu sa zataví aj Evan. Otočí sa beží smerom ku mne. No keď zazrie rozliatu krv po chodníku začne cúvať. Oči mu zožltnú a na tvári mu navrie stovky malých krvavých žiliek. Nevyzerá ako nevinný človek ale ako ubolené zviera. Začínam sa báť. Cúvnem späť. Neviem či teraz chcem aby sa vrátil. Ušiel.....
O pár dni sa objavil v škole. Akoby nič. Sadol si a nahodil ten sladký úsmev. Pozerám sa naňho ako vyoraná myš. „Čo to malo znamenať?“ koktavo sa spýtam. „Čo čo malo znamenať?“ „Sama neviem.“ Sedím a čumím do blbá. Ja už vážne ničomu nechápem .
Pozrela som sa naňho spýtavým pohľadom. No on mi len pod ruku podstrčil malý vytrhnutý papierik zo zošitá.
Nepochopila by si to........
Znenávidela by si ma......
Trochu ma to zaskočilo. Mal pravdu v ten večer som sa bála. Niekedy sú horšie veci ako smrť. Je to nevedomosť. Netušíme čo sa s nami deje ale deje sa to a my tomu nemôžeme zabrániť. Ale ja som nemienila ustúpiť. Chcela som zistiť čo sa deje.
Možno.
Chcem vedieť čo sa stalo.
Čo sa deje a čo sa bude diať.
Večer o 21:00 buď na križovatke.
Ničoho som sa nebála tak ako tohto miesta. Miesta kde sa mi život obrátil naruby. Sľúbila som si že tam už viac nepôjdem. No ak chcem prísť na to čo sa tam v tú noc stalo musím tam ísť. Podvečer som sa vykradla z izby obliekla si kabát a vyrazila na križovatku. Keď som tam prišla nebol tam nikto. O pár minút sa na mieste objavil Evan. „Missi!“ Zmetene a trochu zo strachom v očiach som naňho pozrela. Odrazu som zacítila silný pach. Intenzívny jemný ale príťažlivý. Evan zdvihol ruku. Mala som chuť zahryznúť sa do nej. V rýchlosti som sa ledva ovládla. Bola celá od krvi tmavočervená a lepkavá. Ten pach išiel s nej. „Nechcel som to s teba spraviť prisahám. Ani ja som sa zo začiatku nevedel ovládať. A netuším koľko ľudí som už zabil a koľko premenil a pri koľkých som dokázal prestať. Zatiaľ viem iba o tebe.“ Zostala som prekvapená. „Ako premenil?“ Ten chlapec s krásnym nevinným úsmevom niekoho zabil? Ako? Prečo? Už ma netrápili moje problémy ale jeho. Pokračoval, „Viem mal som ti to povedať. Čo máš robiť a ako sa správať. Viem o tých mučivých bolestiach ale ani ja sám som nevedel čo treba robiť.“ „Evan! Už to konečne vyklop!“ „Krv ti vonia preto že je tvoja potrava.“ Sánka mi padla až po kolená.“ Akože krv? To som upír alebo čo?“ „ Upír ešte teoreticky nie si. Ale áno staneš sa ním hneď ako vypiješ prvú krv. Teraz si tak povediac v štádiu larvy. Nemáš na krv chuť tak veľkú ako po jej prvom ochutnaný. Keď ju ochutnáš už nikdy sa jej nevzdáš. Stane sa z teba bezcitná potvora. Láska, hnev, život budú navždy preč.“ Z očí mi začali padať slzy. „ Ale ešte ním nie som však? Dá sa to nejak vrátiť?“ Evan ma chytil za ruku. Jeho ruky boli studené ako ľad. Z očí mu bolo cítiť ľútosť. „Artemis nechcel som. Prisahám. Viem že to nič nezmení.“ „Aspoň teraz mi neklam povedz čo sa stane ak to vlastne vieš.“ „Bolesti a kŕče sa budú zhoršovať. Koža sa ti začne lúpať a vypadávať vlasy. V tele nebudeš mať výživu a tak pomaly budeš odumierať ako rastlina bez hliny.“ Ledva som dokázala stáť na nohách. Keď som si predstavila čo sa bude so mnou diať. Bez slova som odišla. Doma som si ľahla na posteľ a premýšľala. Nad životom. Nad tým osudným miestom. Prečo tam nestál niekto iný. Do očí sa mi hrnuli slzy. Nechcem ublížiť ľudom. Netúžim po tom aby si hovorili,, prečo ja? prečo to urobila mne?,,
Keď žiť tak čisto. Keď zomrieť tak dôstojne.
Myslím že som sa rozhodla správne. Hneď večer som poslala Evanovy Sms-ku:
Ako sa dá zabiť upír?
Evan: Missi to nesmieš urobiť! Pomôžem ti sľubujem! Spolu to zvládneme!
Mne sa už nedá pomôcť. Sám si to povedal!
Evan: Nerob to sľub mi to! Missi!
Neodpísala som.
Posledný deň v škole. Je piatok. Viem že sa so mnou nik nebude lúčiť. Viem že sa ani najmenšou zmienkou nesmiem prezradiť. Ako vždy si sadnem najďalej od slnečných lúčov. O chvíľu do školy dobehne Evan. „Missi!“ zakričí cez pol triedy príde a silno ma objíme.
„Bál som sa o teba!“ „Nemáš prečo.“ bezvýznamne som odvrkla. V hlave mi vírilo tisíce myšlienok naozaj to chcem urobiť? V tom mi došlo zo všetkých tých filmov a kníh. Dokážu upíry čítať myšlienky? Ako Twilighte, upírskych denníkoch? Belle ani Elene by sa toto nestalo. Boli by navždy krásne opantané láskou k upírovi. Vtedy ma napadla otázka. „Evan prečo si zabíjal ľudí prečo nie zvieratá?“ Odpovedal jednoducho, „A prečo ty chodíš namiesto obedu v škole na pizzu?“ „Pizza nie je živá! Nič necíti!“ v tej chvíli mi to prišlo smiešne. Mierne som vyprskla. „Missi áno viem čítať myšlienky. Viem že máš najradšej s kúskami kuracieho mäsa myslím že to kuriatko živé bolo!“ Mal pravdu. Každý si vyberá len to najlepšie. Nič priemerné. Každý sme istým spôsobom bezcitný. Preto to musím skončiť. Nie som žiadne emo ale nejako to urobiť musím.....Prepáč mami. Nechcela som aby si sa trápila......
Epilog: Noviny: Našlo sa mŕtve dievča. Vždy veselé, milé......čo bolo príčinou samovraždy?
Mama: Nikdy nemala problémy. No v poslednom čase bola nejaká chorľavá. (plač) Pomohla by som jej. Prečo sa mi nezdôverila?
Evan zmizol s tohto mesta. Už sa nedokázal ukázať Artemisinej mame jej priateľom. On jediný vedel príčinu smrti. Bol vrah vedel to. A aj v tom bezcitnom upírovi bol cit. A život išiel ďalej. Pre niekoho svetlí krásny pre iných plný bolesti. A aj tak bolo nebo vždy modré a tráva zelená. Ľudia sa menili žili zomierali......Nič sa nemenilo. Len smrť jedného dievčaťa bola nezmyselná.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Kto ma naučil písať ? asi život ale ďakujem som rada si asi jediný človek ktoré mu sa to páči a ktorý si to aspoň prečítal vážim si to
Napíš svoj komentár
Som síce citlivý človek, ale chválim Ťa.