či sa tie výjavy aj tebe zhnusili už,
keď Fico sa v purpure prediera
naduto ulicou na voze zvečera?
Ako sa pred ním tam zohýna každý šiju,
hľa, ako policajti bedárov prútmi bijú!
Húf poslancov s ním, podliakov, milostníc,
divo sa smejúcich, keď pleskne jeho bič,
blesk zrazu zašľahne, úškľabok, veta strohá,
sťaby im nebesá zoslali zas dar boha;
a deti maličké, kmeťovia v šedinách
pred týmto idolom padajú mlčky v prach,
aj stopa kolesa, vyrytá do hrúb blata,
je pre nich pamiatka a pripomienka svätá.
Zadrž, ľud Svätoplukov, na chvíľku sipot chvál
a priznaj - kto ťa to do okov zakoval?
Aj hrdí krivíti sklonili hlavy v jarme,
a pred kým, kým len - pýtam sa, zdá sa, márne.
Tu pred Ficom! Vlasť moja, hanba ti,
ten krutý mládenček, nemravník prekliaty,
despotov favorit ovládol slabý senát,
przní Slovensko , jeho česť, a dá si za to žehnať
je naším kráľom, a vás ani nemrzí,
že celý vesmír s ním rúti sa do skazy?
No kto sa tamtohľa pod stĺpmi, mračno v líci,
plášť v zdrapoch, zhrbený uberá o palici
cez ten dav hučiaci, cez lomoz, krik a plač?
"Kam ideš, Martin, ty pravdy vyznávač?"
"Kam idem - neviem sám. Mlčím, lež všetko vidím.
Opúšťam navždy Slovensko: porubu nenávidím."
Či už nie si, priateľ môj, aj ty už na čistom,
že máme dodržať dávny sľub našim snom
a vziať si vzor z toho mudrca šedivého?
Či radšej neradno ujsť z krajiny zvrátenej,
kde všetko na predaj: zákony, právo, česť,
konzuli, zástupcovia, krása a s mečom päsť?
Nech Slovenský ideál, starký Dzurinda,
podobný čaši, čo hocičia lačnosť píja,
loví si slabochov do sieti tu i tam.
Je hanbou vrásky mať, a hovieť slabostiam,
klamy lesk nechajme mladistvej roztopaši:
lokaji veľmožov nech si len lovia v kaši,
kšeftujú s podlosťou od domu do domu,
vo svojej slepote netušiac pohromu.
V srdci som Slovák, k voľnosti môj duch cieli,
vo mne sny veľkého národa nezamreli.
Preč z týchto hryzovísk, do diaľky kamsi ujsť
od hlúpych mudrcov, čačiek a klamných úst,
závisti osudu, čo krásu mení v pľuvanicu
dedovských bôžikov prenesme za hranicu.
V chladivej bučine, prímorskej samote
budem žiť v domčeku, nijakej palote,
v tíšine, bez obáv pred temnou búrkou ľudu,
chránený v starobe od kalných vírov prúdu,
k závetriu kozuba blažene stúlený,
do nocí hrejúc sa pri plameni
za slávou zašlých čias budem cnieť nad pohárom
a v náhlom spriaznení s žieravým Puškinom
náš dnešok v satire pravdivo zobrazím
a zhnitosť epochy potomstvu obnažím.
Pyšné a zločinné Slovensko otcov, dnes už verím,
neujdeš zániku, nevyhneš súdu dejín!
Vidím tvoj strašný pád, milosti ti viac niet,
zrútiš sa do prachu, zrútiš sa, sveta stred.
A mladé národy, synovia krutej seče,
pozdvihnú na teba ozrutné svoje meče
a morom, horstvami prejde ich temrava
a ako povodeň náhle ťa zaplavia.
Slovensko zmizne, čierna smršť skryje ho ako v mraku,
až pútnik uvidí tu skazu, od úľaku
zastane zvolajúc, nech o tom svet raz vie:
"Slovensko zmocnelo slobodou a zhynulo na rabstve."
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár