Poznáš to? Máš perfektný život, robíš si plány a zrazu zhasnú všetky svetlá a ty sa ocitáš v tme. Nepreniknuteľnej. Odvšadiaľ k tebe doliehajú strašidelné zvuky, kvílivý nárek a čiesi ľadové ruky ťa sťahujú pod zem. Na dno. A ešte hlbšie. Možno až priamo do pekla. A hoci sa snažíš, obzeráš sa, či sa niekde neobjaví steblo nádeje, nenájdeš nič. Zostaneš sama, nevidíš nič, čo by pripomínalo svetlo na konci tunela... A potom, keď už nevládzeš, si povieš dosť. Dosť bolo trápenia. Dosť.
Príbeh o strate istoty v živote. O strate mamy, ktorá bola v živote tá najdôležitejšia. O strate zmysla života. O tom, že bez priateľstva a podpory sa nám žije ťažšie... Ako sa vyrovnať s novou situáciou, na ktorú nás nikto nepripravil? Pomoc často prichádza, no my ju v zármutku nevidíme. A to dobré na nás smutne kýva, kým ho obchádzame...
Mirka, nádejná huslistka, sa plánuje zúčastniť súťaže, hrať na koncoročnom koncerte spolu s orchestrom. No keď jej zomrie mama a na krku jej zostane len babka a upätá teta, ktorá žije v domnení, že zjedla všetku múdrosť sveta, riadne to s ňou zatočí. Každá z nich sa so stratou milovanej osoby vysporiadava po svojom. Najmä Mirka s tetou Danou sa nevedia naladiť na spoločnú vlnu. Od toho osudného dňa sa dievčina dopúšťa jednej chyby za druhou. Keď zlyhá na plnej čiare, poruší všetky svoje morálne zásady a dostane sa za hranice svojich síl, rozhodne sa so všetkým skoncovať. Zasiahne šťastena včas?
Prológ
„Mirka, to bolo vynikajúce!“
Pri pochvale svojho učiteľa som sa vypla. Práve som dohrala obľúbenú skladbu. Hra na husliach bola moja vášeň, i keď mi je jasné, že zatiaľ ani na jedného zo svetových huslistov nemám. Je však pravda, že nekonečné domáce cvičenia som neznášala a pri nezáživných skladbách som sa často premáhala. Keď si predstavím, že by som musela vyhrávať sedem hodín denne ako Niccolò Paganini, keď bol mladý... Mňa, nedisciplinovanú študentku, vždy boleli ruky, ale koncerty, rytmické skladby, obdobie, keď už som sa mohla nechať unášať tónmi, to bolo jednoducho moje! Rada som sa označovala za ambiverta. Obľúbenými spoločníkmi mi boli knihy aj husle, občas i samota, na druhej strane sa vždy vo mne skrývala túžba po šokujúcich skutkoch a nie raz som čosi vyparatila, z čoho bola občas moja mama riadne na prášky. Naposledy vtedy, keď som jej oznámila, že si chcem prefarbiť a ostrihať svoje dlhé vlasy. To bolo rošambo.
„Ale, samozrejme, chce to ešte cvičiť, cvičiť, cvičiť. No musím uznať, že od predošlej hodiny si sa nesmierne zlepšila.“
„Ďakujem,“ uškrnula som sa.
Cha, som rodený talent, necvičila som to doma ani raz!
„Tu máš,“ podal mi hŕbu lajstrov. „Nacvičiť. Do budúcej hodiny.“ Asi si všimol moju znechutenú grimasu, pretože dodal: „Chcem, aby si hrala na koncoročnom koncerte. Rozmýšľal som aj nad súťažou. Ak máš záujem, snaž sa.“
„Súťaž?“ Div som ho neobjala. Už som sa videla ovenčená medailami, v rukách zvierajúc zlatý pohár v tvare huslí, všetci mi tlieskali a ja som sa pyšne usmievala.
„Ale bude to vyžadovať veľa preveľa nacvičovania,“ pozrel na mňa Virčík prísne. Už ma poznal.
„Ale jasnačka,“ prisvedčila som zľahka, zbalila husle do puzdra a rozlúčila sa.
Veselo som kráčala so zmrzlinou v ruke, veď za dnešný výkon si zaslúžim odmenu. Popravde, nemala by som si ju dovoliť. Okolo brucha mám riadne záchranné koleso a každá kalória sa na mňa lepí ako divá. Ale neodolala som!
Pohmkávala som si nedávno naučenú pieseň a chystala som sa pochváliť mamči, že bude koncert a možnosť zasúťažiť si. Musím to vyhrať! Tešila som sa, ako sa rozplynie od šťastia. Ona nikdy nemala možnosť naučiť sa hrať na husliach, hoci hudobný nástroj bol jej sen. Rodičia nikdy neverili, že by na to mohla mať talent, tak dotlačila aspoň mňa. Keď si predstavím, ako sme sa kedysi kvôli tomu hádali. Ja som trucovala, robila jej napriek, len aby som ten drevený nástroj nemusela chytiť do rúk. A potom som si ho zamilovala a musela sa zmieriť s jej víťazoslávnymi pohľadmi. Bola mojím najvernejším fanúšikom. Často sedávala vedľa mňa, keď som sa učila nové skladby, upozorňovala ma na falošné tóny a pochválila, keď sa mi mimoriadne darilo. Tie spoločné chvíle som milovala. Snáď sa už na mňa nehnevá. Ráno sme sa škaredo posekali, vykričala som jej dosť škaredé veci, ako že ju neznášam a čo najskôr sa od nej odsťahujem. Už ma to mrzelo, ale doteraz sme sa vždy uzmierili.
Cha, toto ju isto obmäkčí!
„Čaute!“ V rozľahlom byte sme bývali s mamou aj babkou - jej mamou. Rada vyvárala svoje špeciality, nečudo, že nám s mamou pekne rástli brušká. Aj babina mala okrúhlu postavu, modré vodnaté očká sa strácali vo vačkoch, ale napriek tomu by som ju nikdy nemenila. Otec nás opustil krátko po mojom narodení, nepoznám ho a ani mi to nechýba. Mama si priateľa nenašla, mala nejaké známosti, ale nikdy to nevyšlo. Vystačili sme si i samy, s vedomím, že kedykoľvek bude treba, môžeme sa na seba obrátiť. Boli sme najlepšími kamarátkami. Mama rada čítala, vždy sme si vybrali jednu, dve knihy, ktoré sme zhltli a potom o nich diskutovali dlho do noci u nej v izbe pod perinou.
Navštevovala nás aj mamina sestra Dana, ktorá bývala neďaleko - v maličkom bytíku. Trpela zrýchleným metabolizmom, preto vyzerala, akoby ju neustále naháňal pitbull a nemala čas hodiť do brucha čo i len kôrku chleba. Kde-tu dobehla na kávu či posťažovať sa na prácu. Dni trávila na pošte za priehradkou a nie vždy to bolo úžasné, ale hlavne, že mala robotu. Bola síce trochu strelená, občas mi svojimi názormi liezla na city, ale inak som ju mala rada. Z času načas nám finančne vypomohla. Mama odkladala väčšinu peňazí pre mňa. Vraj sa raz isto budem chcieť osamostatniť a zídu sa mi. Nažívali sme si v čisto ženskej spoločnosti a bolo nám hej.
„Kde ste?“ V byte vládlo až podozrivé ticho. Rýchlo som zlízla stekajúci pramienok po kornútku a vkročila do obývačky, kde sa mi naskytol hrôzostrašný pohľad. Teta Dana sedela, uplakaná, na gauči, babka sa držala za srdce a veľmi ťažko dýchala.
„Čo sa deje?“
Vymenili si pohľady a teta sa rozplakala ešte viac. Vykradli nás? Alebo ju? Vždy som jej vravela, že si nemá hľadať podivných partnerov. Posledný mal každé oko inej farby. Nemala som z jeho pohľadu dobrý pocit. Akoby ma röntgenoval. Pravdepodobne jej vybielil účty, dosť skoro sa s ním podelila aj o kreditky. Teta Dana bola v tomto vždy trochu naivná. Celý život hľadá toho správneho muža a vždy natrafí na skrachované existencie.
„Ach, Mirka...“
„Neboj, peniaze znovu zarobíme,“ snažila som sa ju utešiť.
„Tvoja mama...“
„Stalo sa jej niečo?“ zľakla som sa.
„Je... je... mŕtva! Mirka... Niet jej!“
Civela som na ňu.
,,Mala nehodu, Mirka moja..." šepkala teta, opatrne na mňa hľadiac. Aspoň myslím, pretože vo chvíli, keď mi to povedala mi v hlave pulzovalo jediné. Vraj tu nie je. Vraj zomrela. Odišla. Nečakane. A navždy.
***
Dúfam, že vás príbeh zaujme a podelíte sa aj so svojimi dojmami.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár