Sedeli za dlhým stolom a nedočkavo pozerali na vchodové dvere. Hodiny odbili polnoc. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil muž. Žena sa zhlboka nadýchla a naklonila vpred, aby lepšie videla.
Postava v plášti zatvorila dvere a dôstojne vošla dnu. Z tieňa svietili červené oči.
"Drahí priatelia, vítam vás tu, po dlhom čase. Áno, trochu meškám, ale musel som si niečo vybaviť," podišiel muž bližšie k stolu, aby si sadol na jediné voľné miesto, za vrchstolom. Po pravici sedel Severus Snape s chladným výrazom na tvári, no v očiach sa mu sem-tam blysla slepá oddanosť. Žena, sediaca po mužovej ľavici sa k nemu nahla. "Môj pane," šepla sa pohladila Voldemorta po ruke.
"Bella," pokýval hlavou a viac si ju nevšímal, čo ju mierne popudilo. Jeho pozornosť však zaujala iná vec. Severus sa znovu, ako v posledných dňoch často, ponoril do rôznych úvah. Riešil neustálu dilemu Daniela-Lily. Čo majú spoločné tieto dve ženy ak nie všetko? Čo ak je Daniela Lily, no nejako ho skúša? Možno použila nejaký elixír na zamaskovanie brucha. Nie, to by predsa určite zistil....on, majster elixírov.
"Severus, zdá sa, že mi nevenuješ pozornosť," chladne poznamenal Voldemort a oči sa mu znovu šarlátovo zablysli. "Aby si si zapamätal, že Temného pána treba vždy počúvať...Crucio!"
Ozvalo sa zasvišťanie a vtom momente ležal Severus na zemi a zvíjajúc sa v smrteľných mukách. Neprekážalo mu to, Temný pán si predsa musí udržať autoritu a skúšať svojich stúpencov.
Severus zostal ležať na zemi. "Tak, prejdem k dnešnému programu. Zistil som, že Longbottomovci stále vzdorujú. Postarajte sa o nich niekto. Takisto Spoilerovci. Vyzerá to tak, že nevedia na akú stranu sa pridať, treba im pomôcť...Nech sa rozhodnú správne..."
Voldemort na chvíľu zmĺkol a znovu pozeral na Snapa, ktorý sa medzičasom postavil zo zeme. "Dávaš pozor na Dumbledora?"
"Áno."
"To je dobré. Musíme ho mať v hrsti. Ešte chvíľu."
Ostatní horlivo prikyvovali.
* *
Nasledujúce týždne trávil Severus s Danielou. Každá voľná chvíľa a on sa skrýval za kríkmi a pozoroval ju pri práci alebo sa vydal za ňou a čas trávili rozhovormi. Daniela mu prezradila, že pred nedávnom sa jej začali stávať čudné veci. Zrazu dokázala hýbať vecami bez toho, že by sa ich dotkla, zopár krát jej zmizlo náradie priamo pred očami. A potom zase nič. Severus vôbec nevedel, čo si má o tom myslieť.
"Daniela," rozhodol sa jedného dňa, "myslím, že máš čarodejnícke schopnosti."
Pozrela na neho: " Čarodejnícke? Možno...Ale nemyslím, že by som bola bosorka."
"Nie...myslím normálne. Tak ako ja. Viem čarovať," vysvetľoval Severus, vytiahol prútik a jediným mávnutím nechal zmiznúť hrable. Daniela otvorila ústa, že niečo povie, no vtom momente boli hrable späť. "Rozumieš? Ty si čarodejnica. Zrejme taká...nepodarená trochu," ospravedlňujúco sa uškrnie Severus, "ale toto robia len čarodejníci. Neprišiel ti niekedy list z Rokfortu?"
Daniela sa zamyslela: "Áno, kedysi prišiel nejaký. Ale otec naň odpovedal. Potom už neprišlo nič."
To som si mohol myslieť. Ten jej podarený otecko...
"Aj tak je to jedno. Niečo také...zvláštne...sa mi podarí len raz za čas," prehrabne si Daniela vlasy. "Poďme sa radšej najesť. Akoby som vedela, že dnes prídeš, vzala som batôžtek s buchtami a čerstvo nadojeným kravským mliekom. Sadneme si pod tamten strom," ukázala sa košatú lipu.
* *
V to popoludnie sa zbližovali najviac ako sa dalo. Sedeli pod lipou, do nosa im udierala vôňa medu, včely im bzučali okolo hláv...Padnutím prvej hviezdy sa začal kolotoč radosti, rozkoše, bolesti i smútku budúcich dní.
Severus sa zahľadel Daniele do očí a o pár sekúnd bol prisatý na jej ústa, zasypával ju ohnivými bozkami...Nechcel už čakať. Jej prenikavá vôňa ho ničila, jej nádherný zelenooký pohľad ho privádzal do vytrženia, jej telo.... Neprotestovala a po pár bozkoch ležali obaja v tráve, bez šiat, spojili sa v jedno a snažili sa nasýtiť chvíľky patriacej len im.
"Toto by slušne vychované dievča nemalo robiť....pred svadbou," zašepkala neskôr Daniela a nakrúcala si chĺpky na Severusovej hrudi na prsty.
Severus sa zasmial: "Slušne vychované dievča nemohlo urobiť nič lepšie ako poslúchnuť svoje srdce." Znovu ju pobozkal na krk.
A tak ležali prepletení pod holým nebom, načúvali spevu svrčkov, pozorovali hviezdy na oblohe, vdychovali vzduch. Obaja vedeli, že o chvíľku sa budú musieť rozísť každý vlastnou cestou, no je tu ďalší deň, potom ďalší a ďalší...
* *
Severus kráčal ulicami s hlavou v oblakoch. Nikto by neveril, že tento muž by mohol byť tak zamilovaný, hoci pred Voldemortom si dával pozor. Temný pán nemal rád romantické cintľavky. Ponáhľal sa do Zašitej uličky prevziať zásielku na isté účely, keď tu vrazil do jedného pána.
"Prepáčte," zamrmlal a chcel ísť ďalej, keď tu ho zastavil tón plný opovrhnutia.
"Snape. Jasné."
Severus pozrel do tváre muža a od prekvapenia zdvihol obočie. Tak dávno ho nevidel a predsa si pamätal presný výraz tváre, ktorý vystrúhal vždy, keď ho videl.
"Pán Evans," kývol hlavou Snape. Tento muž ho nikdy nemal rád skrz jeho rodičov, vždy zamračene sledoval svoju staršiu dcéru, keď sa s ním rozprávala. Pre neho bol vždy chlapec z problémovej rodiny. Večne sa od nich ozýval krik, hádky, rozbíjanie tanierov, čo na rodinu Snapových ani náhodou nevrhalo pozitívne svetlo.
"Darí sa ti dobre?" Otázka zo slušnosti.
"Áno. A vám? Počul som, že vás povýšili." Lilin otec prižmúril oči: "To vieš odkiaľ?"
Severus chcel práve odpovedať, keď mu niečo prišlo na um. Áno, prečo by sa to neopýtal? Teraz má čas, príležitosť, tak prečo to nevyužiť?!
"Pán Evans, chcem sa vás niečo opýtať. Nepoznáte Danielu Artsovú?"
"Nie...v živote som to meno nepočul."
"A nemá Lily náhodou dvojča?" strelil Severus nezmyselnú otázku do vzduchu a vtom momente zhrozene pozeral do bielej tváre Evansa, držiaceho sa za srdce. Zviezol sa na zem a s posledným výdychom vzal Severusovi nádej na odpoveď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár