"Pán Evans!" zatriasol
Severus ležiacou postavou. Dýchala. "Lokomotor," zdvihol ho prútikom, transfiguroval na poleno dreva a spolu s ním sa odmiestnil k domu Evansových. Znovu na neho dýchli spomienky, no tentoraz im bránu do srdca neotvoril. Zmenil Evansa znovu na človeka a zaklopal na dvere. Po chvíli sa v nich zjavila pani Evansová.
"Čo sa...," začala, no keď zbadala svojho muža, vznášajúceho sa nad zemou a v bezvedomí, zalomila rukami.
"Zrejme dostal infarkt," vysvetlil Severus a bez pozvania vošiel do predsiene. V obývačke ho položil
na gauč a zamrmlal si popod nos nejaké zaklínadlo. Evans začal dýchať pravidelnejšie.
"Ale čo sa stalo? Prečo dostal infarkt?"
Severus pozrel na ženu pred sebou. Má jej položiť tú istú otázku a riskovať, že aj ona sa mu zloží k nohám? "Čakám..."
"Bola to zrejme moja vina. Opýtal som sa ho...či....Lily nemá dvojča." So záujmom pozoroval zmeny na ženinej tvári. Najprv zbledla, na tvári jej vyskočili červené fľaky a potom celá očervenela. Ruky jej vyleteli k ústam. "Liline dvojča, Liline dvojča," opakovala šeptom.
"Viete mi dať odpoveď?"
"Ako si na niečo také prišiel?" opýtala sa ho slabým hláskom.
"Spoznal som jedno dievča a akoby jej z oka vypadlo..."
Pani Evansová ho schmatla za predok habitu: "Ty si ju našiel? Našiel si moju dcéru?! Moju dcérku? Kde je?! POVEDZ MI TO!!!"
Severus, trochu prekvapený jej reakciou, jej začal vysvetľovať ako ju stretol pri práci v jednej dedine, akú má rodinu, že pracuje na poli...
"Moja Moira."
"Ja nerozumiem."
"Je to naša dcéra. Určite," ozval sa zrazu pán Evans potichu. "Narodila sa spolu s Lily. Boli to naše slniečka. Starali sme sa o ne, v kočíkoch ich nechávali na dvore... Dve dievčatká, dve dvojičky..."
"Jedného dňa som vešala prádlo," zapojila sa Evansová so slzami v očiach. "Len na malú chvíľočku som sa otočila, aby som vzala štipce a ďalšiu obliečku a keď som sa znovu obrátila...ona....ona bola preč. Čo sme sa ju nahľadali! Všade! Po susedoch, po krajine, zapojilo sa kopec ľudí a nič! O rok nám prišiel list,...že...že naša dcérka zomrela a nemáme ju už hľadať."
Zaskočený Severus pozerá raz na jedného potom na druhého. Takže...Lily má okrem Petunie ešte jednu sestru. A on... ju našiel, rozprával sa s ňou, miloval... Utrie si čelo.
"Ak chcete, mohol by som ju priviesť."
"Naozaj? Naozaj by si to pre nás urobil? Ach, Severus, ďakujem ti," pustila mu konečne habit a Severus, možno zaskočený tým, že povedala jeho meno, vysvetlí žene, čo by mala svojmu mužovi dať, aby sa mu uľavilo
a odchádza. S tým, že v čo najkratšej dobe sa vráti spolu s Danielou. Moirou...
Pred bránou mu zrak na chvíľu zablúdil k jeho rodnému domu, no hneď nato sa odmiestňuje späť do Zašitej uličky.
Podvečer sa zastavil u Daniely. Otec so synom posedávali v krčme a Daniela práve kŕmila sliepky, takže Severus sa nemusel báť, že by sa stretol s niekým nepovolaným. V tejto chvíli.
"Daniela, ahoj," objal ju a pobozkal.
"Severus!" zvýskla. "Pozri, máme nové sliepky," nadšene ukazovala na čierne guľky. Vraj tie staré neniesli vajcia, tak kúpili druhé. Severusa v tejto chvíli
rozhodne nezaujímali nejaké kurence, ale tváril sa, že počúva.
"Severus, ty ma vôbec nepočúvaš!"
"Prepáč...ale...rozmýšľam...Chcem, aby si išla so mnou na návštevu k jednej žene."
"A prečo?"
"Len tak. Je to moja známa a bol by som rád, keby ideš."
Daniela ho chvíľu pozorovala a potom prikývla. Trochu sa upravila a ruka v ruke kráčali na koniec dediny. Tam sa Severus s Danielou odmiestnil pred Evansových doma. Nemyslel si, že ešte dnes sa sem vráti, ale čím skôr, tým to bude asi lepšie. Otočil sa k Daniele: "Si v poriadku? Nie je ti zle?"
"Nie, ale to premiestňovanie je...trochu zvláštne."
"Áno." Severus zaklopal na dvere. O pár skúnd sa v nich zjavila žena. V očiach šok, v tvári bledá, slzy na lícach...
"Moira," šepla.
"Toto je Daniela," povedal Severus hlasnejšie, pretože Daniela sa na ženu ostražito zahľadela. Nie je žiadna Moira.
"Och, jasné...po-poďte ďalej."
Usadili sa v obývačke, kde sedel, ešte stále bledý Evans. "Je to ona. Určite."
"Čo som?!"
"Naša dcéra."
Daniela otvorila od prekvapenia ústa a pohľadom hľadala pomoc u Severusa.
"Áno, si naša dcéra
a máš dve sestry-Lily a Petuniu."
"Nie! To ste sa museli pomýliť. Ja mám svoju rodinu. Otca aj brata..."
"Obaja sú tmavovlasý a snedý."
Daniela sa otočila k Severusovi: "A čo? Koľko je detí, čo sa nepodobajú na rodičov?"
"Ale....," začala Lilina mama, keď tu sa Severus zdvihol.
"To je len medzi vami. Počkám vonku."
**
"Tak?"
"Severus, ja tomu nemôžem uveriť...Jednoducho nemožné. Tá žena, Lily, vyzerá úplne ako ja, ale..."
"Určite si ich...máš také isté nádherné oči ako Lily, vlasy, plné pery," preglgol Severus a prisal sa jej na ne.
"Opýtam sa otca," povedala Daniela, keď sa od seba odtrhli.
"Ten ti
určite povie pravdu," ozval sa Severus uštipačne.
"Uvidíme," uzavrela debatu Daniela.
**
"Vy ste sa zbláznili! Prečo by som niekomu bral decko?!" reval Danielin otec a prskal sliny na všetky strany.
"To musíte vedieť vy, ja som v živote žiadne dieťa neukradol," povedal Severus chladne.
"Vy ste blázon! Daniela je moja! MOJA! POČUJETE? OKAMŽITE SA PRACTE Z MOJHO DOMU!"
"Hovorte si čo chcete, pravdu poznáme. Obaja.Aj ja, aj vy. A aj Danielini skutoční rodičia. Dnes sme boli u nich a..."
"ČO? VY STE TAM BOLI? AKÝM
PRÁVOM? KTO VÁM DAL PRÁVO TLAČIŤ DANIELE DO HLAVY TAKÉ HLÚPOSTI?!"
"Ale otec, som už dospelá," ozvala sa tíško Daniela, no odpoveďou jej bolo zdvihnutie ruky.
"Ty čuš a nemiešaj sa do toho!" chystal sa ju udrieť.
"Nikoho už mlátiť nebudete," vytiahol Severus prútik. V mužových očiach sa zjavil šok, strach a pochopenie.
"Pre toto ju bijete, čo? Lebo viete, že by mohla byť čarodejnicou! Preto ste ju nikdy nepustili do Rokfortu! Všetko ste v nej potláčali! Vidieť vám to na očiach!"
Mužova ruka pomaly klesla a z úst mu začali vychádzať vety, vysvetľujúce jeho čin.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár