"Úúú, Snape je ako netopierik, malý, uschnutý, úúú, vyzerá ako po hlave kefnutý!"
Trieda sa otriasala hurónskym smiechom, všetci tlieskali do rytmu...
"Mastné vlasy, slíže dlhé, natrie nimi stehno nahé..."
"Slečna Snoghiová, myslím, že pol roka u mňa po škole vás dostatočne naučí správať sa slušne. A začnete hneď dnes večer o ôsmej!" zahrmel Snapov hlas. "A okamžite zlezte z toho stola!"
Layla si vôbec nevšimla, že každý spolužiak už v tichosti sedí na svojom mieste, s knihou otvorenou na príslušnej strane. Kedy to stihli?
"Ale iste," uškrnula sa Layla, predviedla dokonalú piruetu a zoskočila dolu. "Ako si želáte, pán profesor Snapík."
"Vám asi nestačí polročný trest u mňa. Ako myslíte. Päťsto bodov dolu pre Chrabromil," vyhlásil Snape, biely od zlosti.
"Iba? Nejaký ste mierny, pane."
"Layla! Drž už konečne klapačku!" tresol Bonif po stole.
"Veď sú to len body! Idete sa potentovať z toho, že mamičkám nedonesiete školský pohár?! Chudáci!" posmievala sa červenovláska. "Mojej mame viac záleží na mne a na tom, čo sa naučím, ako na nejakých zhrdzavených pohárikoch!"
"Vaša matka by si očividne mala uvedomiť, že vo vašej výchove urobila veľkú chybu a ak sa bude dať a stretnem ju, dostatočne jasne jej to vysvetlím."
Layla sa k nemu prudko zvrtla, v očiach blesky: "Nikdy... nikdy neberte meno mojej matky do úst a nespochybňujte jej výchovu, jasné?! Lepšiu mamu by ste nikde nenašli!"
"Slečna Snoghiová!"
"Trhnite si!" zrevala Layla, vybehla von, pričom nezabudla poriadne buchnúť dverami. "Sližiak jeden! Myslí si, že je dokonalý! Ktovie, kto vychovával jeho, keď ho nikto nenaučil základné hygienické návyky!" Layla prefrčala po chodbe a so zlomyseľným úškrnom zvalila niekoľko brnení. Na zvyšok dňa sa utiahla za Hagridovu chalupu a triafala Rokfortského hájnika šuškami.
Keď nadišla ôsma hodina, vybrala sa k žalárom plná očakávania, ako Snape zareaguje, keď ju uvidí. Z domu si priniesla zopár plechoviek s farbami na vlasy a tak jej hlavu teraz zdobili modré, zelené i neónovožlté pásiky.
"Ďalej," ozvalo sa mierne podráždene po jej "tichom" zaklopaní. "Pre Merlina!" zvolal šokovane, keď vošla dnu.
"Parádne, čo?" otočila sa okolo svojej osi. "Stálo ma to celý majland, ale vyzerá to úžasne. Páči sa vám to?" sadla mu na kolená.
"Zlezte zo mňa a sadnite si ako sa patrí, lebo to oľutujete!" zhodil ju zo seba a šmaril na stoličku. "Nechápem, o čo vám ide, slečna Snoghiová, ale ak si myslíte, že týmto na mňa zapôsobíte, ste na veľkom omyle!"
Layla si zamračene šúchala rameno: "Ste nespravodlivý, pane. Mali by ste sa naučiť ľudí aj chváliť, nie sa len každému posmievať, hľadať chyby a vyvyšovať sa nad neho."
"Že to práve vyhovoríte! Správate sa omnoho horšie! Už nechcem počuť ani slovo, tu máte zubnú kefku a teraz poďte za mnou. Túto noc budete čistiť chlapčenské záchody a nevyjdete von, kým sa nebudú ligotať. Uvidíme, či sa naučíte správať."
"To by ste neurobili!"
"Čo? Že vás nepustím von? Tak tomu verte, že by som to dokázal. A aj horšie veci. Takže, nech sa vám páči!" roztvoril dvere do prázdnej miestnosti, počkal, kým prejde okolo neho a zamkol ju.
"Sviniar!" odfrkla si Layla, klesla na kolená a pustila sa do čistenia.
Keď po ňu Severus o pár hodín prišiel, Layla sa už stihla vybúriť, povyvracať koše, poodtŕhať vodovodné kohútiky a aj čo - to vyčistiť.
"No? Vhodná terapia pre rozbúrenú dušu?" uškrnul sa Snape pri pohľade na neporiadok v kúte, ktorý si narobila ona sama. Layla naňho zazrela: "Stačí to takto, alebo tu mám zostať, až kým nebude celkom ráno?!"
"Nie som úplne spokojný, ale zajtra večer môžete pokračovať, tak načo to siliť, všakže?!"
"Samozrejme," vypľula Layla a vyberala si špinu spod nechtov.
"Doma ste asi neboli často zapriahnutá do práce, čo?!"
"Čo vy môžete vedieť o mne a o mojom živote doma?"
"Myslím, že dosť. Ste jedno nevďačné dievčisko, ktoré robí samé problémy, len aby na seba upútalo pozornosť."
"Vy!" zahnala sa po ňom, no Snape jej ruku zadržal.
"Koledujete si o problémy, z ktorých sa raz nevysekáte."
"Jeden problém budete mať aj vy, ak ma nepustíte!"
"Prosím."
"Dovi."
"Zajtra o tomto istom čase."
"Až naprší a uschne, somár jeden mastný. To vážne len ja som bola taká sprostá?!" hundrala si Layla zlostne. "Chcela by som vedieť, čo by robil, keby bol mnou. Čo na mňa zízaš?" zhúkla na malú, uplakanú prváčku, ktorá vystrašene vyskočila z kresla.
"Nič, nič."
"Máš nejaký problém?" povzdychla si farebnovlasá dievčina a podišla k dievčaťu. "Môžem ti nejako pomôcť?!"
"Ty? Mne? V žiadnom prípade! Pokiaľ viem, kto sa s tebou pustí čo i len do reči, okamžite je až po uši v problémoch!"
"No tak to ti vážne ďakujem," hlesla Layla, keď tá malá odcupkala do izby. "Očividne o mne niekto rozširuje nepravdivé historky." Unavene sa vyštverala do postele a v momente, ako sa jej hlava dotkla vankúša, zaspala.
"Moje nervy, prestaň," mrnčala Layla, keď ju zobúdzal otravný lúč zubatého slnka. "Fuj, čo sa tu niekto povracal? Smrdí to tu ako v Snapovej pracovni... Pre Merlinove najvyťahanejšie gate, kde to som?!" zvreskla, keď pred sebou zbadala poháre s naloženými živočíchmi. "Moje nervy!" vyskočila z postele s čiernymi prikrývkami. "Pre neviem čo, ja som spala v Snapovej pracovni... a ani som o tom nevedela! Nie! Horšie... JA SOM SEVERUS SNAPE!!!" zapišťala a vyvalila oči do zasrieneného okna, kde zbadala svoj odraz.
"NIE!" Chytila sa za hlavu, no márne hľadala svoje dlhé vlnité vlasy, na vrchu vystrihané na ježka, darmo ohmatávala svoju tvár, malého, trochu vyhrnutého nošteka nikde nebolo. Miesto toho jej z hlavy padali ochabnuté vlasy, na tvári kraľoval orlí nos a jej telo malo podobu Severusa Snapa. Kedysi bola zvedavá, ako to vyzerá pod jeho plášťom, ale ani vo sne by jej nenapadlo, že sa to raz naozaj splní a takýmto spôsobom.
"Možno mi tie smradľavé záchody včera udreli do hlavy alebo som sa opila, alebo ja neviem čo." Sadla si na posteľ, hlavu zaborila do dlaní a snažila sa vymyslieť spôsob, ako vybŕdnuť z tejto ošemetnej situácie. "Ak som ja v tomto tele, kde je... Nie! On je vo mne?! Nemožné! To... Ty brďo, tak toto je... toto je... he... toto je super," uškrnula sa Layla. "Môj drahý, veď ty uvidíš."
Vybrala sa do kúpeľne, kde urobila mierne úpravy na svojom zovňajšku a keď bola spokojná, poobliekala sa a zamierila do Veľkej siene na raňajky. Plnými dúškami si vychutnávala šokované pohľady študentov, v duchu si mädlila ruky nad svojím počínaním a nevedela sa dočkať, kedy ju uvidí samotný Snape.
"Ále, Severus, aká zmena," privítal ju Dumbledore a so záujmom si prezeral hodvábnu košeľu a tmavé nohavice. "A účes. Teda, to ti pristane, bolo načase."
"Ďakujem," usmiala sa Layla a prehrabla si umyté a rozhodne kratšie vlasy. Vôbec sa nepozastavovala nad tým, že ostatní učitelia sú jej úsmevom vyvedený z rovnováhy.
Do Veľkej siene sa začali trúsiť žiaci. Layla ledva obsedela. Nemohla sa dočkať. Keď dnu vošla jej podobizeň, skoro vyprskla do smiechu. Ona - Snape mala v očiach zdesenie, na sebe len ledabolo oblečenú košeľu a... sukňu!
"Zdá sa, že slečnu Snoghiovú si poriadne prekvapil," poznamenal Dumbledore, pri pohľade na Snapa, ktorý stál uprostred Siene s ústami dokorán.
"No áno. Asi som vás mal najskôr upozorniť. Nabudúce to urobím."
Hoci videla ten vražedný pohľad, nič si z toho nerobila. Dnes s ním má hodinu a večer sú spolu po škole... V duchu sa zvíjala od smiechu.
Po raňajkách zamierila späť do žalárov pripraviť sa na svoju prvú hodinu. Práve prechádzala okolo dvier do triedy transfigurácie, keď tu ju ktosi schmatol za ruku: "Okamžite dovnútra."
"Slečna Snoghiová, kľudnite hormóny a nerozprávajte so mnou tak panovačne, lebo..."
"Nerob si zo mňa žarty a poď sem, lebo sa neovládnem."
Layla usúdila, že keď jej už tyká, musí byť poriadne nahnevaný a tak radšej poslúchla: "Áno?"
"Hneď teraz mi povieš, čo si vyviedla. No tak, vrav! Čo robím v tvojom tele!"
"Netuším... je to síce zábavné... ale je to otravné. Mne napríklad zopár vecí mi zavadzia," zasmiala sa lišiacky.
Snape privrel oči, akoby prosil nebesia o silu. Prvýkrát bojoval so silnou túžbou vylepiť jej jednu výchovnú, ale keďže túto metódu vždy zatracoval, ovládol sa. "Ty... pokúsiš sa spomenúť si, čo si urobila, čo mohlo spôsobiť takúto... nehodu."
"Boli ste odporný!"
"Čože?!"
"Len si spomeňte. Urážali ste ma. A áno, popriala som vám, aby ste skúsili stráviť v mojom tele nejaký čas... a asi sa to splnilo. Je tu síce istá chybička - ja som nechcela byť vo vašom tele - ale prežijem to. Môže to byť celkom zaujímavá skúsenosť."
"Nemôžme takto zostať!"
"Tiež si myslím."
"Takže?"
"Profesor Snape, môžete na chvíľku?" zjavila sa vo dverách profesorka McGonagallová.
"Jasné. Takže, moja drahá, poslúchajte, inak pôjdu body dolu. Uvidíme sa na hodine," rozlúčila sa s ním Layla.
Po celý deň sa vynikajúco zabávala. Žiaci na jej hodinách takmer nedýchali, premýšľali, čo sa stalo so starým Snapom a informácie o príjemných hodinách sa rýchlo rozšírili po hrade. Snapa na hodinách poriadne vyzvŕtala, na odpoveď mu dala málo času a potom ho sladký hlasom karhala, že sa dostatočne nevenuje štúdiu. Keby mohol, zabil by ju pohľadom. A to ešte netušil, čo naňho nachystala na večer. Zašla za Filchom a poprosila ho, aby postrážil Snapa, kým bude čistiť záchody, lebo si chcela byť istá, že neujde. Jeho i Filchove nadávky ju poriadne zabávali a keď Snapa púšťala na internát, musela odstúpiť do úzadia, aby neschytala sľubovaný výprask.
"Ja neviem heslo!" zakričal za ňou.
"Joj, to mi je ľúto, ani ja. Som predsa vedúci Slizolinu," žmurkla na neho Layla. Snape zahrešil. "Päť bodov dolu! Dobrú noc!"
V izbe sa s pôžitkom zvalila do perín a nasávala Snapovu vôňu z vankúšov. Bola v bezpečí.
Ďalšie dni pokračovali v rovnakom tóne. Mučila Snapa všetkými možným prostriedkami a večer zaspávala s vankúšom v objatí. Hoci to malo niečo do seba, chcela sa vrátiť do svojho tela, i keď nahlas to nikdy najavo nedala, len aby nahnevala svoju podobu.
Týždeň preletel ako voda a žiaci sa lúčili, odchádzali na vianočné prázdniny domov a Layla si prvýkrát uvedomila, čo sa vlastne deje.
"Hej! Nemôžte ísť ku mne domov!" zastavila deň pred prázdninami zamračeného Snapa. Práve robil krik na nejaké druháčky. "Radšej zostaňte tu ako aj iní."
"Prečo? Rád by som vedel, ako to vyzerá u teba. A konečne spoznám tvoju mamu." Snapova podobizeň zbledla.
"Ale u nás sa budete nudiť, vážne, zostaňte tu. Aj ja zostanem tu a..."
"To v žiadnom prípade. Vieš, ja potrebujem doma aj poupratovať, trochu vyvetrať... veď to poznáš," zaškeril sa. "No nič, maj sa krásne a nieže mi tam niečo zničíš!"
"Ale... Hej! Veď ja ani neviem, kde to je! Počkajte! Poviem to Dumbledorovi!" vykrikovala za odchádzajúcim Snapom.
"To nech ti ani nenapadne! Tento problém vyriešime sami!!!"
"Fajn, ako chceš, veď ty uvidíš, čo je to upratovanie."
"Ehm... prosím vás, mohli by ste mi pomôcť domov?" spytovala sa Layla na druhý deň Dumbledora a prepichovala vzďaľujúceho sa Snapa pohľadom.
"Severus, vari si zabudol, kde bývaš?" zasmial sa Albus.
"Aj tak by sa to dalo povedať," zašomrala si Layla pod nos. "Necítim sa dobre."
"V poriadku, pomôžem ti."
Keď večer stála pred Severusovým domom a nazrela dnu, nevedela, čo si má myslieť. Čo tu má, pre Merlina, robiť dva týždne? A sama?!
***
"Ahoj," pozdravil Snape váhavo červenovlasú ženu, ktorá sa venovala malému dievčatku s príliš veľkými očami. Boli posledné na nástupišti a tak usúdil, že toto bude Laylina matka.
"Konečne! Kde si sa toľko ponevierala? Čakáme tu už polhodinu. Poď, Sofi, sestra došla, môžme ísť na tú zmrzlinu." Bez jediného pohľadu na svoju staršiu dcéru schytila Sofiu za ruku a zamierila do mesta. Snape kráčal za nimi. Čakal aspoň nejaké privítanie, veď on - ona bol preč polroka a miesto toho sa naňho jeho mama vyrúti, že kde toľko bol a druhej dcére milým hlasom oznámi, že idú na zmrzlinu. Aká matka, taká dcéra a to doslova.
Pani Snoghiová si Snapa všimla až po hodnej chvíli a vtedy si uvedomila, že aj jemu by mohla niečo kúpiť. On však odmietol a ona mu viac pozornosti nevenovala.
Keď sa večer konečne dostal do svojej izby, bol vyčerpaný. Nechcel si to priznať, ale život v Laylinej rodine mu až príliš pripomínal ten jeho, keď bol malý. Laylina mama naňho buď pokrikovala, alebo ho totálne ignorovala. Jeho izba sa niesla v nebesky modrej, bola dokonale uprataná, na nočnom stolíku trónili farebné umelé kvety a fotografia Rokfortu. Snape podišiel k stolíku. Aspoň niečo máme spoločné.
Horko - ťažko na seba navliekol nočnú košeľu a zvalil sa do postele s predstavami, čo asi robí Layla sama u neho na samote.
"Layla, ideme do mesta. Poobede majú prísť Scottovci, tak poupratuj obývačku, kuchyňu i chodbu a potom aj pivnicu. A môžeš priniesť aj nejaké kompóty, spravím koláč." Nič viac nepovedala, len zabuchla dvere.
"Neviem prečo, Layla Snoghiová, ale ani tu ťa zrejme nemajú príliš v láske." Pozviechal sa z postele a šiel pozrieť, či mu nechali niečo na raňajky. Nie. A nič mu ani nedoložili.
"To mám ísť akože do obchodu? Čo je toto za rodinu?" Pustil sa radšej do upratovania. Domom sa nieslo jeho nadávanie, keď vysával, utieral prach, vynášal smeti, keď sa potkol na schodoch do pivnice, pretože im strelila žiarovka a zrútil sa dolu. Ľavé zápästie ho poriadne bolelo, nechal teda kompóty kompótmi a zamieril do izby dať si nejaké studené obklady.
Darmo čakal, že jeho "mama" nejako ocení jeho takmer celodennú prácu. Ani si ho nevšimla, no po príchode do kuchyne sa doňho pustila kvôli neprineseným kompótom. A takto to šlo celý týždeň. Buď po ňom vrieskala, alebo sa tvárila, akoby bol vzduch.
"So Sofiou ideme do obchodu, poupratuj podkrovie. Chcela som to urobiť už dávnejšie, ale vždy mi do toho niečo prišlo. A ty to urobíš rada, Layla moja, pravda? Mamička ti niečo pekné kúpi."
Severusovi bolo zle. Vlastná matka využíva svoje dieťa ako lacnú pracovnú silu! Zazrel na Sofiu, ktorá mu vyplazila jazyk a radšej vyšiel hore. Tmavá miestnosť bola zatuchnutá, všade kopa prachu, množstvo škatúľ. Severus sa, preklínajúc Laylu, pustil do prenášania. Preniesol asi tri, keď tu sa mu jedna na spodu roztrhla a obsah sa rozsypal po zemi. Severus zahromžil a pustil sa do zbierania.
"NEČÍTAŤ. LAYLA SNOGHIOVÁ," čítal nápis na jednom otrhanom zošite. "Ó, slečna Snoghiová má denníček. Čo takto dozvedieť sa, o čom premýšľaš?" uškrnul sa zlomyseľne a roztvoril zošit.
27.12. 2002
Myslela som si, že aspoň niečo povie, ale ona nič!!!! Vôbec ju nezaujíma, že aj ja som tu!!! Stále len Sofia hento, Sofia tamto... Akoby som bola vzduch! Je to nespravodlivé! Čo som jej urobila, že ma tak neznáša?!
A toto ma už vážne dojalo! Vraj ty by si to aj tak nezvládla! Nie som predsa chromá! Ale jasné, Sofia, tá by dokázala akékoľvek kúzlo, nemusí ísť ani do školy. Asi padla do kotlíka s múdrosťou z celého sveta!
A prečo ma musela takto ponížiť pred návštevou?
"Ach, tá vaša dcérka, aká je len roztomilá."
"To veru je, celá po mne," prehrabla si moja mama vlasy.
"A tá staršia? Veľmi pekné dievča, už by si aj chlapca mohla hľadať. Za chvíľu ich budete musieť odháňať..." usmiala sa tá milá pani.
"Layla? Tá má na to ešte čas. Najskôr štúdium, až potom chlapci. I keď neviem, či si nejakého nájde, neoplýva až takou krásou."
Musela som sa uškrnúť, pri jej slovách, že by som si mala hľadať chlapca. Keby tá vedela, že moje srdce je už dávno zadané! Nie! Layla, prestaň, nesmieš na to myslieť! Nepovedala som ti, že Severus Snape musí byť zahrabaný hlboko pod zemou? Je to strašný chlap, nechápem, kde si dala hlavu!
Ale keď sa tak nad tým zamyslím, ide mi to celkom dobre. Len by som naňho nemala myslieť, lebo ma to vyvádza z rovnováhy a všetka moja práce vyjde navnivoč. No, za všetko môže len moja mama!
"Čože?" Severus neveril vlastným očiam. Tak tá malá potvorka je zaľúbená... A do mňa! Nemožné!
15.3. 2003
Dnes mám narodeniny a mama si na mňa vôbec nespomenula. Sama sebe sa čudujem, že som vôbec čakala nejakú tú sovu. Niekedy mám pocit, že nie som jej. Čo ak som adoptovaná? To by aj bolo dosť možné. No vážne, čo ak je to pravda?!
Nechápem, prečo ma nikto nemá rád. Nech sa akokoľvek snažím, nikomu neulahodím. Už ma to nebaví. Chcem zomrieť!
"Chúďa," vyletelo zo Severusových úst. Na chvíľu sa zamyslel, potom zbalil zošity a zavrel sa do svojej izby. Zvyšok týždňa nejako pretrpel a už sa nevedel dočkať, kedy sa vráti späť do Rokfortu.
"Musíme sa porozprávať," pristavil zničenú Laylu hneď, ako ju zbadal medzi množstvom študentov. "Čo sa ti stalo?"
"Nič, nechajte ma, idem si ľahnúť."
"Počkaj!"
No Layla ho nepočúvala. Pomalým, unaveným krokom odišla do žalárov, no nestihla ani zavrieť dvere a Severus vtrhol dnu.
"Je ti zle?"
"Nechápem, ako môžete tak žiť! Sám a v tme! Tam naokolo nič nie je! Je to únavné! Inak som v pohode."
"Ja tiež nechápem, ako môžeš tak žiť," vytiahol zošitky z tašky.
"Hej! Vy ste čítali moje súkromné... zápisky?! Dajte to sem! Okamžite! Ani by mi nenapadlo, že budete taký... taký... Dajte to sem! Čo ste robili na povale?!" vrhla sa k nemu.
"Nie tak rýchlo," schoval ruku so zošitom za chrbát a druhou ju objal okolo pása. Layla zapišťala. "Ticho. Počas tých dvoch týždňov som presne pochopil, prečo sa správaš tak, ako sa správaš. Teraz viem, prečo bývaš taká hlučná, prečo neposlúchaš a na hodinách odvrávaš... Nie, neprerušuj ma! Presne viem, ako sa cítiš. Viem, čo to je byť odsúvaným na druhú koľaj, ale to je teraz jedno. Len ti poradím, že takéto vynucovanie si pozornosti nemusí byť každým akceptované. Niektorí majú radšej pokojnejšie povahy. Aj ja, ale to tvoje hundranie mi už naozaj začínalo chýbať."
"Hej, hej, viem... môžete ma pustiť?"
"Ale uznávam, chýbala si mi."
"Ja vám nerozumiem, môžete ma, prosím pustiť. Držíte ma pevne..."
"Za tie dva týždne som mal dosť času premýšľať."
Neverím... šepla Layla v duchu, keď sa k nej priblížili jej vlastné pery.
"V živote som nerobil nič čudnejšie," šepol Severus.
"No... myslím, že to je... čudné," lapala Layla po dychu. "Nechápem. Prosím, pustite ma!"
"Pochopíš, ale si by som si to mal nechať na obdobie vo svojom tele." Niekto zaklopal. Layla sa vytrhla Snapovi a zadychčane hľadela na dvere, v ktorých sa zjavil jeden Slizolinčan.
"Pane, hľadá vás Filch. Vraj nejaký Chrabromilčan čosi vyviedol."
"A čo s tým mám JA?!"
"Len choď, uvidíme sa," ozval sa Snape. Nedbal na to, že chlapec vyvalil na čudnú dvojicu oči a prestávala dýchať.
"Dobre, dovidenia." Layla vybehla zo žalárov, akoby jej horelo za pätami, povedala chlapcovi, že príde neskôr a schovala sa do prázdnej triedy, kde sa pokúšala utriediť si myšlienky. Ak to dobre pochopila, Snape jej svojím spôsobom vyznal lásku. Ale ona nestála o súcit, chcela normálny cit, čistý, krásny! Teraz jej celkom narušil rovnováhu! Všetko, čo udupala, zrazu povstalo a znovu sa dožadovalo Snapovej pozornosti, no predovšetkým jeho lásky, dotykov...
Unavená z toľkého premýšľania zaspala na stoličke a keď sa prebrala, oblohu už pokrývali trblietavé hviezdy. Ale trieda vyzerala inak.
"Pre Merlina, nie! Už zas!" Znovu bola v žalároch. "Ale... Ja som ja! Super! Konečne! Neverím! Och... aspoň niečo!" Bez rozmýšľania vyskočila a rozbehla sa k dverám skôr, než sa preberie i Snape a nájde ju tam.
"Och," zaspätkovala, keď vrazila do Severusa. "Ja už idem, nebudem robiť problémy..."
"Máme niečo nedoriešené," chytil ju za ruku.
"Nemáme. Ten denník, to je už staré, neaktuálne, nemá zmysel riešiť to. Mrzí ma, že ste si to prečítali, ale veď viete, aké sú pubertiačky šiale-"
"Tvoje pery vravia niečo iné," šepol Severus po dlhom bozku. "Ešte stále chceš protestovať? Neveríš, že to myslím vážne?"
"Nechcem trpieť, nechcem, aby ste so mnou boli len zo súcitu! Že nemám takú úžasnú mamu ako iní. Že som si vymýšľala kadečo, len aby som zakryla pravdu. Nie..."
"To nie je súcit, Layla, počúvaj moje srdce," zašepkal pri jej perách a pobozkal ju znova. A znova. A znova...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nikol545
22. 2.febuára 2011 14:32
Novodobý Harry Potter
3
Novodobý?
Nie, nemá to pokračovanie, je to len jednorázovka. Také ešte mám, chceš?
Nie, nemá to pokračovanie, je to len jednorázovka. Také ešte mám, chceš?
Napíš svoj komentár