Pristavil sa pri okne, hľadel na trblietajúce sa nebo, školský areál, vzdialenú a tichú hrobku... Všade bol pokoj. Zatiaľ.
Spánok ho obdaril množstvom snov. Príjemných i nepríjemných. Zrýchlených i spomalených. Láskavých i nenávistných. Tápal v tme, hľadal oporu, no vždy padal hlboko, hlbšie a hlbšie...
Prebúdzal sa spotený, neustále premýšľal, prečo ho prenasledujú čiernobiele sny, často plné úzkosti a výkrikov.
Nenávidel ich a nenávidel noc zato, že vždy musel nechať svoje telo odpočinúť a dovoliť mu snívať. Ľakal sa toho.
Znovu sa prevrátil na bok, snažil sa zahnať dotieravé myšlienky a znovu sa vzďaľoval do nočného života, kde neplatili pozemské zákony...
Popod viečka mu presvitala trblietavá žiara, zahrievala ho...
"Čo je?" otvoril rozospane oči a priamo pred sebou uvidel JU. Nádhernú laň s krásnymi zelenými očami. Jemne nakláňala hlávku, hľadela naňho tak, akoby poznala i jeho najtajnejšie priania, akoby vedela, čo všetko už musel prežiť...
"Ďakujem ti, Severus," prehovorila nežne. "Ďakujem ti za všetko. Urobil si tú najkrajšiu vec, akú si len mohol a to ti nikdy nezabudnem."
Hľadel na ňu so zatajeným dychom, načahoval sa, aby sa jej mohol dotknúť a presvedčiť sa, že sa mu nesníva...
"Každý deň sa na teba zhora dívam, pomáham ti, prihováram sa za teba... Tak som si priala, aby ste sa s Harrym zblížili! Moja túžba sa naplnila. I keď len sčasti."
"Lily, odpusť mi! Prosím ťa, odpusť mi!!!" skríkol srdcervúco. Všetka tá vina sa tlačila von, chcel jej dať šancu, aby šla svojou cestou...
Laň sa naňho usmiala a hrabla kopýtkom do zeme.
"Sev... nepochopil si? Odpúšťam ti. Tým, že si sa rozhodol chrániť môjho syna, si mi dokázal, že v tebe naozaj drieme i dobro. Nerobil si to s láskou, ale chcel si. Obetoval si sa. Svoje staré hriechy si zmyl."
Oči sa jej naplnili slzami.
"Urob, čo máš. Pomôž mu zvládnuť to, čo ho čaká. Viem, že to dokážeš, Sev. Vždy si bol ten správny muž a Harry bude tvoju pomoc potrebovať. Sám to nezvládne. Ja ti verím."
Jej slza sa zachvela na jemných mihalniciach a pomaly začala stekať dolu ku krku.
Severus natiahol ruku a drobná guľôčka mu kvapla do dlane. Ligotala sa vo svetle mesiaca, vôkol odrážala pestrofarebné lúče...
"Ďakujem," šepli obaja jednohlasne.
Laň sa mu naposledy obtrela o prsty, pozrela mu hlboko do očí a rozplynula sa.
Severus hľadel na slzu, ešte stále cítil na ruke hrejivý dotyk jej hlavy...
Vstal a kvapku odložil na tanierik. Nerozplynula sa, neroztiekla sa. I naďalej vrhala farebné záblesky a pripomínala mu Lilinu vďaku a odpustenie.
Znovu si ľahol do postele, bojoval s vďakou, ktorá mu napĺňala vnútro..
Už čoskoro sa rozhodne. Onedlho temnota obsadí svet a zahasí všetky plamene nádejí, zničí ľudské životy. Bude sa musieť rozhodnúť a bojovať.
Možno to bude už zajtra...
Spánok ho privítal s otvorenou náručou. A jeho sny, slobodné a voľné ako plachtiace albatrosy, získali konečne svoje farby.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár