Povetrím sa niesol pach krvi a mŕtvych tiel. Vojaci museli prekračovať rozkladajúce sa telá, slabšie nátury si prikrývali ústa dlaňami, aby obsah žalúdka zostal tam, kde mal. Chlapi postávali v skupinkách. v tichosti preberali stratégiu, ošetrovali si rany a každou chvíľou očakávali turecký vpád. Už pol roka riskovali svoje životy a predsa sa víťazstvo prelievalo z jednej strany na druhú ako vzácna tekutina. Sem-tam vzbĺkla, aby priniesla šťastie útočníkovi a o chvíľu sa zase nezbedne vzdialila, aby sa trochu šťastia dostalo aj obrancom.
"Ľavé krídlo majú mierne oslabené, môžeme zaútočiť tam. Odrežeme im cestu a položíme ich na lopatky," premýšľal veliteľ, zatiaľ čo ostatní horlivo prikyvovali. Mali už toho akurát dosť. Nebolo dňa, kedy by si neboli priali, aby už táto dosť nezmyselná vojna skončila.
Ďalšie ráno sa mal uskutočniť rozhodujúci boj. Vojaci pobehovali od jednej strany k druhej, ostrili meče, navliekali si brnenia a keď sa pred nimi zjavilo čierne mračno a ozvali sa trúby, boj sa mohol začať. Turci boli neoblomní. Nenávistní. Pevne si šli za svojím. Bolo im jedno, či prepichli Španielov alebo Angličanov. Hlavne, že víťazstvo bude ich a tiež majetky, panstvá, bohaté územia...
Tmavé očká sa uškŕňali spoza čiernej šatky na Severusa, sľubovali mu rýchlu smrť. Myslel si, aký je veľkorysý, že mu dopraje smrť rýchlu a takmer bezbolestnú. Oháňal sa okolo seba zahnutou šabľou, kosil všetkých zaradom. Jedného stihol zaškrabnúť, druhého prepichnúť, tretiemu odrezal hlavu mečom. Ničoho sa neštítili, oháňali sa okolo seba, vyrážali zo seba bojové pokriky...
"Á tana ké!"
"Ak si myslíš, že ma znesieš zo sveta, si na omyle," uškrnul sa Severus a využil chvíľu, kým sa snažil Turek pochopiť, čo mu vravel a zapichol svoj meč až po rukoväť do jeho tela. Nedbal na to, že ho ostriekala cudzia krv, že sa mu v ušiach ozýval smrteľný rev... No na to si už zvykol. Vytiahol meč z Turkovho tela a pokračoval v práci. Jedna hlava, druhá, brucho, ruka, všetko možné sa váľalo po zemi. Ak sa nevyskytne žiadna nepredvídaná udalosť, boj by sa týmto dňom mohol skončiť.
***
Ako sa Arlette rozhodla, tak aj urobila. Svojej matke sa vyhýbala, nevedela totiž ako sa jej pozrieť do očí po tom, čo sa o nej dozvedela. Radšej navštevovala svojho otca, ktorý bol každým dňom bledší a bledší, ledva sa držal na nohách. Arlette sa ho pokúšala dostať na vzduch, aby nabral aspoň trochu sily.
"Otec, poďme von na balkón. Tento zatuchnutý vzduch neprospieva ani jednému z nás," oslovila Arlette svojho otca v jeden večer.
"Nie, dcérka, nevládzem. Ja si tu posedím."
Arlette vnímala otcovu bledú tvár a slabosť, zvieralo jej srdce, pretože nevedela ako mu pomôcť. Nechcela o neho prísť.
"Poď, iba sa trochu prejdeme."
"Tak dobre," vzdychol si vojvoda. Arlette ho vzala pod pazuchu a spoločne vyšli pomalým krokom von. Ovial ich svieži vetrík.
"Pozri, sem si môžeš sadnúť, trochu si poobzeráme po okolí a pôjdeme späť."
"Si šťastná, Arlette?" spýtal sa znenazdajky vojvoda
a uprel svoje malé očká na svoju dcéru.
"Šťastná?"
"Áno."
Arlette nemala to srdce priznať sa mu, že jej život je len séria nevydarených pokusov, že to, po čom najviac túžila, nikdy nedostala. Zavše ju chytila melanchólia, no ešte stále sa nevzdávala. Severus sa vráti a všetko bude tak ako má.
"Áno, som šťastná."
"Tak to som rád. Ty si si vybrala. Spočiatku som tvojmu výberu nedôveroval, ale ak si spokojná..."
"Otec, som. Skutočne, tak sa tým netráp."
Vojvoda sa usmial a zahľadel sa na tmavú oblohu posiatu tisíckami bledých hviezd. "Aha," ukázal na jednu z najjasnejších hviezd, "tá hviezda sa volá Surveyor. Vždy svietila najjasnejšie. Celé stáročia nosí náš klan meno práve po tejto hviezde. Stará legenda dokonca hovorí, že Surveyor bola mladá princezná v Indii. Každé ráno chodila do dediny, kde sa premieňala na anjela a pomáhala ľuďom. Zbožňovali ju, no princ zo susednej krajiny ju znenávidel, pretože on si sympatie svojho ľudu nikdy nezískal. A ani ju. Nepretržite ho odmietala. A tak vymyslel lesť, do ktorej chuderka spadla a on ju následne nechal upáliť na hranici za bosoráctvo. Niektorí vravia, že na neho uvalila kliatbu a zhorel spolu s ňou, iní, že mu odpustila a zmenila sa na prach, ktorý sa potom vzniesol k nebesiam a doteraz tam svieti."
Rolphus sa odmlčal, naberal dych a Arlette zatiaľ pozorovala hviezdu a premýšľala, čo jej tým otec chcel povedať.
"Mám ťa rád, Arlette," pohladkal ju po ruke.
"Aj ja teba:"
"Neviem, koľko tu ešte budem, cítim, že sa môj život chýli ku koncu..."
"Nie, otec, ty nezomrieš, o to sa postarám."
"Nie, Arlette, ty mi už nepomôžeš. Tvoja mama sa snaží, koľko vládze. Zostane ti ešte ona."
Jasné, snaží sa ťa zniesť zo sveta. No jeho dcéra si musela zahryznúť do jazyka. Nechcela ho ešte viac rozrušovať. A bola rozhodnutá ochrániť ho.
"Som unavený. Poďme už dnu."
"Tak dobre, zajtra si ale znovu trochu vyjdeme." Prešli cez dvere a Arlette ho poriadne pozakrývala. Znovu jej stislo srdce, keď videla ako sa jej otec v tej obrovskej posteli stráca.
"Dúfam, že raz budeš šťastná," zašepkal Rolphus. V Arlettiných očiach sa zaligotali slzy. On to vie?!
"Som a budem, sľubujem," usmiala sa a po prvýkrát po dlhom čase urobila vec, čo pravidelne sprevádzala jej detstvo. Pobozkala ho na obe líca.
"Dobre sa vyspi."
Vojvoda sa skutočne dobre vyspal. V tú noc vydýchol naposledy. Euquitea sa o to postarala. Zasadila mu konečný úder v podobe otrávenej vody. Jej sen sa splnil. O pár minút sa už v komnate nachádzala len bezduchá mŕtvola a Euquitea, ktorá sa už teraz kúpala v bohatstve.
***
Severus unavene pozeral na hrad. Po vyše roku sa vracal späť dobitý, unavený, ale vyhrali, čo ho malo napĺňať radosťou. Nestalo sa tak. Túžil byť doma, v Rokforte, spolu s Deanou a nie znovu odolávať Arlettiným pokusom o zblíženie, či znášať rôzne intrigy.
Tí, čo zostali sa hlučne vracali na hrad. Prišli o zopár mužov, ale vyhrali
a to bolo najdôležitejšie. Zomreli predsa pre dobrú vec!
"Severus!" zvolala Deana bez dychu a rozbehla sa im oproti. Len tak - tak sa ovládla, aby mu nepadla do náručia a nezasypala mu tvár bozkami. Ešte stále bol manželom vojvodovej dcéry.
"Dobrý deň, Deana," zachrčal Severus, tiež horko-ťažko odolávajúci túžbe.
"Severus. Konečne ste všetci doma!"
"Severus!" Onedlho sa pri nich zjavila záplava čiernych vlasov a Severus dostal vášnivý bozk. Arlette potrebovala cítiť niečie teplo. Odkedy jej otec zomrel, cíti len chlad a nie len to. Euquitea jej oznámila, že si bude musieť vziať Fréjusa. Pohádali sa, ale Arlette vyšla ako porazená. Hoci matke prezradila, že vie, čo všetko urobila, Euquiteou to ani nehlo. Vraj to nemá ako dokázať a keď sa vráti z cesty, vydá sa. Snape už podľa jej slov isto zomrel.
"Arlette," snažil sa ju od seba odtisnúť. Jej však toto jej nedôstojné správanie nevadilo.
"Som taká rada, že si už doma."
"Aj ja, ale..."
"Bez teba tu bolo otupno..."
"Prečo ste v čiernom?" podarilo sa Severusovi spýtať.
Z Arlettiných krásnych očí sa vykotúľali dve slzy. "Pred pár týždňami zomrel môj otec."
"Čože? To... to ma mrzí."
"Ale už mu je dobre. Poď, pripravím ti kúpeľ, určite ti ho treba."
Severus sa teda nechal viesť do hradu. V jeho komnate ho už čakala kaďa a onedlho paholci priniesli horúcu vodu.
"Nechám ťa chvíľu," usmiala sa Arlette a prešla spojovacími dverami. Severus sa slastne ponoril do kúpeľa. Presne toto potreboval.
Po chvíli sa dvere potichu otvorili a dnu vošla Alrette v priesvitnom župane. Zvodne sa na Severusa usmiala, zhodila z pliec jemnú látku, čím odhalila svoje telo, na ktoré bola právom hrdá. Pomaly vstupovala do vody za Severusom.
"Arlette," zatiahol Severus otrávene.
"Nie, Sev, chýbal si mi," prešla mu prstami po perách a nahla sa nad neho.
"Arlette, som unavený, niekoľko mesiacov som cválal na koni..."
"Sev, prosím," umlčala ho bozkom. Práve na toto sa Severus netešil. Znovu a znovu odolávať Arlette, ktorá vedela ako využiť ženské zbrane. Severus len horko-ťažko dokázal odolať vábivým krivkám svojej manželky. Prešiel prstami po jej nahom chrbte. Arlette zapriadla.
A čo Deana?! prebleslo mu hlavo.
Arlette, akoby vycítila jeho vnútorné rozpoloženie, zašepkala: "Nemysli na nič, len na mňa." Objala ho okolo krku a pritisla sa k jeho telu. On ju objal tiež. Znovu zaútočila na jeho pery.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár