Rozhodoval sa kam vlastne pôjde. Sadnúť si niekam do baru sa mu nechcelo. Nieže nechcelo , nemal s kým. Do parku mu to pripadalo hlúpe. Tam teraz sedia bezďáci. Nikam inam ho nenapadalo. Nič iné proste neprichádzalo do úvahy.
Uvedomil si prečo ho hnevajú tie hodiny. Pretože ich počuje. Kým nebol sám mohli tikať koľko chceli. On ich nepočul. No je sám a tie hodiny počuje. To ich Tik Tak mu pripadalo hrozivé.
Druhý krát sa zodvihol. Pomali sa obliekol. A vyššiel. Vonku ho ovial vietor. Divný pocit. Premýšľal či aj on sa necíti sám aj keď vedel , že vietor nič necíti. Prešiel cez bráničku. Bol na ulici. No nevolil smer. Vybral sa len tak. Spočiatku kráčal pomali , nerozhodne. Uvažoval či sa nevráti. No postupne rytmus jeho kroku zrýchľoval. Ďalej a ďalej. Preč od tikajúcich hodín a samoty.
Bol plný pocitov. Všetko sa v ňom priečilo a vrelo. No každým krokom emócie strácali silu. A tak kráčal.
Nebol vždy taký samotár. Aj keď mal len zopár ľudí na ktorých mu záležalo , postačovalo mu to. No ako išiel čas vsťahy sa vytrácali. A netvoril si nové. Uzatváral sa do seba. A potom prišla ona. Ich vsťah totálne skrachoval. A po ňom len prázdnota a samota.
Myslel si že to tak bude lepšie. Myslel že chyba je v ňom. Myslel že samota sa dá vydržať celý život. No prišiel na to že nedá.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár