Obraciam sa a vykračujem k chate. Je ponorená do tmy. No tie dve otvoria dvere. Priestor ožiaria záblesky svetla. Na malinkú chvíľočku vidieť prietor jasnejšie. A potom sa dvere zavrú. Zas zavládne temnota.
Už je tam. V chate. Medzi "kamarátmi". Aj keď neviem , kto z nich je skutočný kamoš. Kto mi povie kto z nich nosí na tvári masku?
Odrazu sa preberiem. Nikdy som tak nerozmýšlal. Zrazu si to uvedomím. Som sklamaný. No nechcem si to priznať. A tak chvíľku bojujem. No sklamanie vítazí.
Vytiahol som sa za ňou z chaty. Chcel som jej to povedať. Ani som dnes nepil , aby to nevyzeralo že som ožratý trubiroh. Išla na kopček nad chatou. Robila to vždy , keď sme tu boli. Je to jej záhada. Raz za večer sa prejsť na kopček.
Stála už hore. Pristúpil som k nej. Za chrbtami sa nám rozprestrelo svetlo. Nieko vyšiel z chaty. Okná nesvietili. Zakrývali ich obločnice. Občas s poryvom vetra doliehali tlmené zvuky.
Chvíľu tam stojíme potichu. Potom sa ozve. "Nádhera však." V diaľkavách vidieť svetlá mesta. Musím uznať , že to má niečo do seba. No uvedomím si prečo som vlastne vyšiel za ňou. Hrdlo sa mi stiahne. Musím jej to povedať. Teraz , alebo nikdy.
No odzadu niekto pristúpi. Slová sa mi zaseknú v hrdle.
Ozve sa pripitý ženský hlas. "Čo to tu máte? " Chvíľu stojíme všetci traja. Zrazu jedna z temných postáv veďľa mňa skočí na druhú. "Poď dnu. Poď dnu. Aj tak tu nič nie je." vraví jej a ťahá ju smerom k chate.
Druhá postava sa poddáva. Kráčajú preč.
Chvíľu tam ešte stojím. Pocity sa vo mne miešajú.
Tak možno nabudúce a možno nikdy.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kat
27. 3.marca 2009 09:22
co si jej chcel vlastne povedat?
Napíš svoj komentár