Cítila som samotu.Páchla mojou izbou ako zdochnutá ryba.Mala som chuť otvoriť okno a vyvetrať,lenže chlad temnej cely prikoval moje nohy k zemi,omotal mi ruky ostnatým drôtom a vysmieval sa pokojne do očí.Presne vtedy si mi vliezol pod kožu.Vtedy,keď som bola tou bezmocnou marionetou v strede krvavých sračiek.Tá slabá čo nevládze vztýčiť svoju sekeru a sekať hlavy v bielych plášťoch.

Mlčky som sedela a pozerala na teba cez zatnuté pery.Nechápala som čo chceš!Nerozumela tvojej reči azerspašských kmeňov,ale predsa som nevytiahla moju K2-jku a nerozstrieľala ťa na kúsočky čerstvého mäsa.Nehcela som ťa.Viem lenlen,že som ťa mala pod kožou a bolo mi dobre.

Teplo tvojej krvi sa rozlialo tou mojou a mňa npadla akási divná horúčava.Smiala som sa.Šialenstvo mi zatemnilo mozog.Volala som ťa a ležala v tvojom náručí.Prídeš ešte?Ale už ráno bolo neskoro.Moja cela chladne.Duch zla ma zmieta z postele sladka.Topím sa vo vlastnej hlúposti,otrokyňa temnoty.Ostávam veriť,že zajtra prídeš a vlezieš mi pod kožu.

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
julinkaa  18. 9. 2008 20:02
hrozne mi to pripomina moje pocity, ktoré mi blúdia myslou od toho okamihu...no...tie krvave casti by som aj mohla vynechat ale ta samota, neschopnost pochopit a potom chut ujst, ujst od toho vsetkeho alebo este lepsie, znicit to. Zvlastne vsak je, ze tie slova na vyjadrenie toho vsetkeho ma nenapadnu, ale ked citam nieco, ako by som videla sama do seba. A v tom si to uvedomim. Ved...
Napíš svoj komentár