a svitanie oslepilo túžbu lúčmi krehkosti.
Niet času sa ponáhľať,ani dôvodu zobudiť city,
radšej sa len tak nechať pohltiť šerom ticha.
Chvíľka nehy schovaná pre mňa v kĺbku hmly
i vlhký bozk kvapiek rosy v tajomnom objatí,
to je to,čo dáva mi krehké ráno,
aj keď pravda zutekala chodníkom havraních tieňov.
Teplo oslobodenia šíriace sa izbou ópia,
pohreb dvoch sŕdc,čo boli vyrobené pre seba,
už nič,len nemý trepot vtáčích krídel
a nezničiteľný oheň ranného úsvitu temna.
Rozharanie pekla a neba je len cesta,ktorú nedojdem
a hrob strážený supom len predzvesťou smútku.
Ostáva už len utiecť do domova môjho srdca
a tíško prečkať deň do ďalšieho úsvitu.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
kemuro
6. 4.apríla 2008 17:42
nedokážem opísať ten pocit,ked som to čítal,ale som vdačný za tento pocit vdaka tomuto úsvitu
Napíš svoj komentár