.Mám pocit, že mi praskne hlava.... a čo ma trápi? Najkrajšie na celej veci je, že všetko. Som ako divé zviera uväznené v klietke vlastnej osamelosti, pestrofarebná ara priklincovaná o čiernu, krvou postriekanú stenu.... Dosť bolo melodrámy....
.Jediné, čo chcem, je nejaký dôvod žiť. Dôvod ráno vstať a len tak sa usmiať na plafón s olupujúcou sa omietkou. Dôvod maľovať si pery z radosti, nie z povinnosti. Dôvod kráčať do školy so zdravým strachom, že ma ten a ten vyvolá, a nie strachom, že niekto odhalí moju masku a všetky pravdy, všetky tak dlho skrývané tajomstvá, sa pred nimi rozprestrú ako farbami hýriaci gobelín....
.Možno.... možno, ked budem písať, postupne prídem na to, že nie je dobré krčiť sa s problémami v kúte a dokážem hovoriť. Možno po čase získam hlas. možno budem aj aj jedného dňa opäť veselá....
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár