Nemeniac a nemenena

Pohlad a myslienka prazdna. Teraz melancholicka a o chvilu uz zrejme depresivna. Zufalo zaborena do myslienok trapim samu seba. Mysliac na veci ktore ma drazdia som schulena do klpka a cakam kym padne prva slza. Dovod na to cele vlastne nebol. Pozieram svoju dusu pre jednu osobu. Je to vlastne normalne? Pytajuc sa nato seba samej a opovedajuc si nato zistujem ze vlastne ano. Sadomasochisticky si vytvaram bolest a iluziu. A vo chvili ked si to uvedomim nechapem sa. Tie myslienky ma buraju od zakladov. -Tak teda? Vyzivam sa v tom? Nie... oni ma nicia! Preco? Ja neviem.- Robi to kazdy neuvedomujuc si svoje skutky.
Nicia ma. Nicim ich. Nechapu ma. Nechapem ich. Ponizuju ma. Ponizujem ich. Uvedomuju si. Uvedomujem si. Trapi ich to.Trapima to. Nic nerobia preto a ja nic nerobim tiez. Zijem teda dalej ponizujuc a ponizena, uvedomujuc a uvedomena, no predsa nemeniac a nemenena. To su ludia. To sme my... Lezim a cakam dalej na tu bolestivu slzu.Pockam kym pride a pockam kym aj odide. Vychutnam si bolest a zaspim tvariac sa predsebou akoby sa nic nestalo.Take su moje kratke chvile samoty... Co som tym chcela povedat ? Neviete? Vlastne .. neviem tiez...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu