Priveľmi sa skvejú, drvia helmy s cieľmi.
Takmer nikto nevidí, menej ľudí cíti.
Už neskoro je uvedomiť si- celý svet je v riti!
Môžme iba dúfať, zúfať, skrátka úfať.
Veriť, že raz zájde tieň, ja, koreň, biele svetlo vyženiem.
A predsa...
Hlasy našich nádejí šepocú nám veky.
Miesto toho: vraždy, Rím, farizeji, prieky.
Milióny spálených, miliardy prázdnych.
Malo nás byť bezpočetne krásnych.
Ceste k láske bráni ostych, polená sprostých.
Hore sa smejú, dole plačú,
no stále máme malú radosť našu.
Dokedy?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár