Ľudia z miestnej dedinky tvrdia, že svitanie prichádza v zálive o niečo skôr. Bude to možno tým, že hoci sa iba slabé prvé ranné lúče slnka predierajú cez stromy, odráža ich rosa v tráve a niekoľkonásobne vodná hladina. Podľa mnohých obivateľov Cornvillu, nie je na svete krajší pocit, ako sledovať východ slnka v týchto končinách. A je to naozaj tak.
Ako prvý sa zobudil Tom. Otvoril oči a najprv mu nebolo celkom jasné, kde je. Keď však zbadal svoju sesternicu ležiacu na spacáku vedľa neho, hneď sa rozpamätal. Jennifer sa v spánku usmievala. Bolo to možno spôsobené včerajším zariekadlom, aj keď Tom tomu veľmi neveril, možno to bola iba náhoda. Musel však uznať, že aj on sa dnes vyspal prekvapivo dobre.
Rozhodol sa ešte raz poobzerať po vonku, či nenájde niečo, čo mohlo spôsobiť včerajší hluk. Večer síce nič nenašli, ale predsalen: ráno múdrejšie večera. Opatrne prešiel okolo sesternice, aby ju neprebudil a vyšiel von. Slnko už svietilo a živočíchy už tiež boli prebudené. Trochu sa rozhliadol okolo seba a prešiel k miestu, kde včera počuli tie záhadné zvuky. Napriek tomu, že videl viac, ako večer, stále mu nič zvláštne na tomto kroví nepripadalo. Skúsil do vnútra strčiť ruku, či tam nie je niečo ukryté. Rozhrnul krovie a skúmal jeho vnútro. Nebolo tam vôbec nič nezvyčajné. Iba konáre, malé mravenisko a akási železná tyč. Preskúmal ešte strom, ktorý vyrastal hneď vedľa tohto krovia. Hľadal na ňom rôzne výbežky, alebo dierky. Skrátka niečo, čo by sa dalo stlačiť alebo potiahnuť. Niečo, čo by mohlo spôsobiť neobvyklé zvuky, alebo niečo, kde by sa mohol ukryť celý človek. Nič také tam však nebolo a tak to nakoniec Tom vzdal a vrátil sa do stanu. Rozhodol sa ešte chvíľu si zdriemnuť, aspoň kým sa dievčatá nezobudia. A mal pocit, že za chvíľu by mali aj začať skladať stan. Dnes už totiž museli tento malý tábor opustiť. Predsalen, víkend sa už končil a zajtra ich opäť čakala škola.
Už zase zaspával, keď vtom začul z vedľajšieho stanu Bettin prenikavý hlas: „Dobré ráno!“
„Dobré ráno,“ odzdravil, „a ako si vedela, že už som hore?“
„Ach... Dobré ráno, Tom. Ja som to nevedela, to som si povedala len tak pre seba...“
Tom už si na takéto veci zvykol a tak to viac nerozoberal.
„Ako si sa vyspala?“ pokračoval v konverzácii zo svojho stanu.
„Výborne, ako vždy. A ty? Pomohlo ti moje zariekadlo?“
Hoci to nechcel pripustiť, povedal: „áno, myslím, že áno.“
Chvíľu bolo ticho a potom Tomovi niečo napadlo.
„Nechce sa ti pokračovať vo veštení?“ spýtal sa, „včera sme sa k tomu dajako nedostali.“
„Iste,“ súhlasila, „poď do môjho stanu, aby sme nezobudili...“ zamyslela sa.
„Jennifer.“ doplnil Tom.
„Neskoro.“ ozvalo sa zo spacáku vedľa Toma. Jennifer sa otočila smerom ku Tomovi a hodila naňho vražedný pohľad. „Koľko je hodín?“
Tom vyhrabal z batohu mobil a povedal: „o desať sedem.“
„Dobre...“ otočila sa na druhý bok a vyzeralo to, že ide ešte spať. Ale keďže ani jednému zo zvyšných dvoch táborníkov sa už nechcelo vylihovať, Tom sa už po druhýkrát v tento deň opatrne postavil a vybral sa do vedľajšieho stanu. Tam už ho čakala Betty s hrebeňom v ruke. Počkal, kým sa učeše a zatiaľ vytiahol karty zabalené v krabičke s ozdobným zlatým nápisom Tuus fortuna.
„Čo to znamená?“ opýtal sa.
„Neviem,“ priznala Betty, „je to v latinčine niečo s osudom. Ale ja, bohužiaľ, latinčinu neovládam. Iba zopár zariekadiel.“
Keď už teda boli obaja pripravení začať, Betty premiešala karty a zopakovala presne to, čo včera.
„Takže...“ začala, „budúcnosť.“ Začudovane si prezrela karty.
„Fíha,“ pokračovala po chvíli ticha, „čaká ťa niečo veľmi záhadné. Niečo, čo by si naozaj nečakal. Dokonca to je niečo, čo pomôže veľkému množstvu ľudí. Áno. A bude to už čoskoro. Ďalej sú tu nejaké zdravotné ťažkosti, ale nič vážne, neboj sa. No a škola. vyzerá to, že v škole sa ti veľmi nebude dariť. Ale stále mi tu vyskakuje tajomstvo, ktoré by malo byť odhalené...“ na chvíľu sa odmlčala. „Hmm...“ zamyslela sa, „to je všetko.“
Betty teda ukončila svoje veštenie, odložila karty späť do krabičky a skúmavými očami pozerala na Toma, akoby mu chcela niečo povedať.
„Deje sa niečo?“ opýtal sa.
„Nie.“ odvetila stále zamyslene, „len... môžeš ma tu chvíľu nechať... samu? Musím si niečo premyslieť.“
Tom nevychádzal z údivu. Poslušne sa otočil a vyšiel von. V druhom stane už ho čakala Jennifer. Nepodarilo sa jej už zaspať a očividne všetko počula. Nepovedala ani slovo, iba sa usmiala. V tábore opäť zavládlo ticho. Po asi piatich minútach do ich stanu vstúpila Betty.
„Ahoj,“ pozdravila váhavo, „premýšľala som.“
„A na čo si prišla?“ opýtala sa Jennifer.
„Viete,“ začala, „je zopár vecí, ktoré by som vám mala povedať.“
„Začni.“ povzbudil ju Tom.
„Takže... moja mama... viete, ona nie je celkom normálna...“ začala.
„Naozaj?“ trochu ironicky sa ozvala Jennifer.
„Ale... nechápte to, akože je zlá, to nie. Ona je len...“ zamyslela sa, „neviem nájsť ten správny výraz...“
„Neobyčajná?“ spýtal sa Tom.
„Áno.“ potvrdila, „ona totiž... nie je z tohto sveta.“ vysypala zo seba.
„A odkiaľ? Z Marsu?“ neudržala sa Jennifer.
Betty bola ticho. Jennifer už teraz došlo, čo povedala. Potichu sa ospravedlnila.
„To je v poriadku,“ upokojilla ju Betty, „ja som si myslela, že to nepochopíte.“
„Nie, pokračuj... prosím.“ snažil sa Tom napraviť chybu svojej sesternice.
„Ona je...“ pokračovala Betty nesmelo. „Viete, okrem tohto sveta existuje ešte jeden. No a ona z neho pochádza.“
Tom a Jennifer nevychádzali z údivu. V stane opäť na chvíľu nastalo ticho. Ako prvá sa slova ujala znova Betty: „A teraz vám poviem, prečo utiekla sem. Bolo to už dosť dávno. Mala asi 17 rokov. Žila v malej dedinke neďaleko Mesta Osudu.“
„A to je zase čo?“ spýtala sa Jennifer.
Betty sa poponáhľala s odpoveďou: „To je mesto, v ktorom vládne najvyšší vládca celého toho sveta. Volá sa Mesto Osudu, pretože vládca, ktorý tu sídli má schopnosť akoby... viete... rozhodovať o osude celého ľudstva.“
Jennifer zhíkla. Netušila prečo, ale tomuto dievčaťu verila. Aj Tom jej uveril, aj keď obaja mali veľké pochybnosti.
„Pokračuj.“ povzbudil ju Tom.
Betty sa zhlboka nadýchla a spustila: „V období, keď bola moja mama mladá, vládol v ich krajine dobrý vládca. A ako to tam už chodí, keď vládca zomrie, alebo vážne ochorie, posunie svoju korunu svojmu synovi. No a keď bola teda moja mama ešte v tom svete, zaľubil sa do nej ten vládcov syn. Ona ho však nikdy nemilovala. Mala rada iba ocka. A tak sa rozhodla, že z toho sveta utečie.“ Betty sa zase na chvíľu odmlčala.
„A čo sa stalo potom?“ zvedavo sa spytovala Jennifer.
„Potom... Keď sa vládcov syn, mimochodom, volá sa Bernardth...“
Jennifer sa rozosmiala a Betty sa na ňu priateľsky usmiala: „Áno, celá ich rodina mala veľmi podivné mená. No a skrátka, mamka mu ušla do tohto sveta. A až potom sa dozvedela, že podľa veľmi starého pravidla, ten, kto sa v ich svete narodí a odíde z neho, už nenájde cestu späť.“
„A ty si sa narodila tam?“ opýtal sa Tom
„Nie, už v tomto svete. A moja mama keď odtiaľ odchádzala, jednoducho jej Bernardth dal jasne najavo, že ak utečie do iného sveta a on sa dostane ku moci, celý národ bude trpieť. Rozumiete?“
Jennifer sa tvárila trochu zmätene. ešte raz si to teda zopakovala: „Takže, keď sa tvoja mama chystala utiecť, Bernardth to akosi vytušil a vyhrážal sa jej, že ak opustí krajinu, celý národ bude trpieť? A tvoja mama...“
„Napriek tomu utiekla.“ doplnila Betty. Obaja netušili prečo, ale verili jej.
„A ja by som vás teraz chcela požiadať...“ začala, „či by ste mi nepomohli.... viete, lebo mama teraz už nemôže ísť späť do druhého sveta. A ja som sa rozhodla zachrániť ten druhý svet pred Bernardthom, ktorý len teraz nedávno nastúpil na trón. A chcela by som váš požiadať, či by ste nešli so mnou.“ vysypala zo seba.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár