„No...“ prekvapene prerušila ticho Jennifer. Betty sa prosebne pozrela na Toma. Ten by jej bol najradšej povedal, že ide do toho, ale keď zvážil všetky možnosti, mal pocit, že je zbytočné nad tým čo i len uvažovať. Mal predsa školu a rodinu a povinnosti. Naozaj nemôže len tak z ničoho nič odísť z tohto sveta bez vysvetlenia a vrátiť sa tak o pol roka. A tiež to nemôže vysvetliť rodičom. Pripadal by si veľmi trápne a nikdy by mu neuverili. Tak sa len smutným výrazom otočil k Betty a začal: „Vieš, ja... Veľmi ma láka zistiť, čo je v tom tvojom „druhom svete“, ale teraz to skutočne nejde. Musíš ma pochopiť. Je nemôžem len tak opustiť rodičov. Mali by o mňa strašný strach, všetci by ma hľadali, určite by po mne vyhlásili pátranie a tak... Vieš, proste to nejde.“ Keď dokončil, znova nastalo v stane ticho.
Jennifer sa nadýchla, že to tiež musí vysvetliť Betty, ale tá ju prerušila: „Počkaj! Ešte skôr, ako začneš niečo hovoriť, musím vám povedať, že aj na to som myslela. Je mi to naozaj trápne žiadať vás o niečo takéto, ale zúfalo potrebujem pomoc a keď som Tomovi veštila, karty mi dali jasne najavo, čo mám robiť. Nemyslím, že je to náhoda, že sme sa stretli. Viete, ja som už skalopevne rozhodnutá pomôcť maminmu svetu.“
„My ťa chápeme, ale...“ dostala sa Jennifer k slovu.
„Počkaj,“ znova ju prerušila Betty, „pokiaľ ide o to, čo spomínal Tom, dajako by sme to vyriešili. Tým myslím, že by sme dokázali vyriešiť to s rodičmi a školou.“
„Ako to myslíš?“ bol zvedavý Tom.
„To je teraz vedľajšie. Hlavné je, ako sa rozhodnete. Verím, že je to mimoriadne náročné rozhodnutie, ale prosím vás, dobre si to rozmyslite. Ja totiž nemám nikoho, kto by mi pomohol, ale nechcem sa do toho nebezpečenstva púšťať sama. Dúfam, že ma chápete.“
V stane sa opäť rozhostilo napäté ticho.
„Samozrejme, že ťa chápeme,“ uistila ju Jennifer, „ale musíš pochopiť aj ty nás. Nemôžeme zanechať naše rodiny a náš život na tomto svete len tak a jednoducho odísť. A teba mama pustí len tak samu?“
„Moja mama mi hovorila o tomto všetkom a najmä teraz je veľmi smutná po tom, čo sa stalo. Jej rodina z druhého sveta jej totiž dala vedieť, že starý vládca zomrel a na jeho miesto zasadol Bernardth a ona má teraz veľké výčitky svedomia. Ja som jej však sľúbila, že jej pomôžem, keďže sama sa už nemôže vrátiť. Ona mi to najprv nechcela dovoliť, ale nakoniec som ju presvedčila. A čo sa týka vašich rodín a života na tomto svete, ako som už spomínala, to je už viac-menej zariadené.“
„Tak nám o tom konečne povedz!“ súril ju Tom. A tak sa Betty opäť ujala slova: „Takže, existuje určitý prostriedok, ktorým sa dá zastaviť čas. Neviem síce, ako sa to volá, či je to nejaký prístroj, zariekadlo, alebo čo, ale zistíme to. Keby sa to podarilo, jedine by sme zastavili čas na tomto svete, vydali by sme sa tam a potom, keď už bude po všetkom sa vrátime naspäť do tohto času. Tak čo, idete na to?“
„Ja neviem...“ premýšľala Jennifer, „ja rada ľuďom pomáham, ale toto je niečo iné.“
„Najprv zistime niečo o tom zastavovači času a potom sa uvidí.“ odhodlal sa Tom. Betty, očividne potešená týmto vyhlásením, vstala a vyšla zo stanu.
„Tak čo, ideme? Nemáme veľa času.“
„Tak fajn. Keď myslíš...“ súhlasila napokon aj Jennifer „A kam ideme?“
„To vám neskôr vysvetlím. Rýchlo si zbaľte stan, aby sme mohli čo najskôr vyraziť.“ Tak sa teda pustili do balenia a za pätnásť minút už boli stany opäť vo vakoch.
„Môžeme vyraziť.“ povzbudila ich Betty.
„Myslím, že už by bolo na čase vysvetliť nám, kam vlastne ideme.“ poznamenala Jennifer.
„Ideme k nám domov,“ vysvetlila Betty. „Mama mi hovorila o jednej knihe, ktorú máme doma a aj o tom, že sa dopočula, že sa dá zastaviť čas. Skúsime to tam teda pohľadať.“
Tomovi a Jennifer nezostávalo nič iné, len prikývnuť a tak už o chvíľu stáli pred dverami pomerne veľkého domu. Betty vytiahla kľúče a vošla dnu. „Počkajte, hneď sa vrátim.“ povedala a zmizla za dverami. Netrvalo dlho a už aj stála vo dverách s obrovskou a veľmi starou knihou s nápisom na úvodnej strane: „Mágia a pomôcky, ako ju upotrebiť pre svoj život.“
„Ospravedlňujem sa, že som vás nepozvala dnu, ale otec je chorý a bola by som nerada, keby ste od neho ochoreli.“
„A ako je možné, že nechodíš s nami do školy?“ opýtala sa, aj keď tušila odpoveď. Teraz sa už totiž nenachádzali v Cornville – teda v jej dedine, ale v susednej.“
„Prisťahovali sme sa len nedávno a chodím do školy v tejto dedine.“ Nakoniec sa teda ukázalo, že keď im pri ich prvom stretnutí hovorila, že tu má na blízku rodinu, neklamala, ale zároveň nehovorila ani celú pravdu.
„Tak, poďte so mnou.“ povedala Betty a vybrala sa zase smerom k zálivu. „Nájdeme si nejaké pekné miesto a pustíme sa do študovania tejto knihy.“ vyhlásila. Nakoniec sa rozhodli, že sa vrátia k zálivu. nešli však už na miesto ich bývalého táboriska, ale bližšie k vode. Usadili sa a Tom sa poobzeral okolo seba, či sa náhodou niekto nepotuluje po okolí. Keď už boli pripravení, Betty trochu oprášila starú knihu a otvorila ju. Bola celá písaná ručne, ozdobným písmom.
„Čo tu budeme hľadať?“ spýtala sa Jennifer.
„No predsa ten prístroj na zastavenie času,“ odvetila Betty a pozrela na ňu ako na hlupáka.
„Ja viem, ale ako si to predstavuješ? Hádam len teraz nechceš stránku po stránke listovať v tejto knihe. To by predsa trvalo veky.“
„A nie je tam obsah?“ zapojil sa do debaty Tom.
„Samozrejme,“ súhlasila Betty. Nalistovali zadnú stranu a naozaj tam našli obsah. Nebol však veľmi prehľadný a to ozdobné písmo sa vôbec nečítalo jednoducho. Boli tam kapitoly ako: zdravie a lieky, počasie, byliny, zvery, človek, zariekadlá a mnohé iné. Pri konci však našli aj čas.
„Ako si sa vlastne dostala k tej knihe?“ opýtala sa Jennifer.
„Mojej mame ju daroval jeden múdry muž z jej osady. Bol vraj veľmi starý a celý svoj život venoval skúmaniu takýchto magických vecí. Potom sa však stala jedna veľmi zlá vec. Keď sa vládca dozvedel o tejto knihe, nepáčilo sa mu to. Pomyslel si, že on predsa vládne osudu, takže ľudia by o ňom nemali sami rozhodovať a pomáhať si zariekadlami a podobnými vecami, takže to potom zakázal. Rozhodol, nech sa všetky zariekadlá, čary, kúzla a vlastne všetky magické veci vytratia zo sveta. A tak po týchto kúzlach zostala jediná pamiatka. Jediná vec, kde ešte zostali zapísané, je táto kniha. Keďže v druhom svete sa kvôli zákazu vôbec nedá čítať, rozhodol sa ten starý človek, že ju odovzdá mame. Vedel, že v tomto svete sa bude dať normálne čítať a veril mame, že keď zachráni svet, knihu mu vráti, aby ju mohol skopírovať a pomohol ňou všetkým ľuďom. Takže teraz by sme mali na ňu dávať naozaj obrovský pozor.“
Obaja iba súhlasne prikývli. Nalistovali teda určenú stranu. Na obrázku bola nakreslená akási krčmárka oblečená v dobovom kroji, ktorá držala v ruke tácku s nápojmi, ale tá sa jej vyšmykla a nápoj zostal akoby rozliaty vo vzduchu. V pozadí za ňou stál akýsi pán s cylindrom na hlave, ktorý držal v ruke malú fľaštičku a spokojne sa usmieval. Text bol úhľadne vpísaný okolo obrázka v troch stĺpcoch. Zatiaľ, čo Jennifer a Tom sa sústredili na obrázok, Betty sa pustila do čítania...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár