Zato oveľa väčší vzťah si vytvorila k otcovi. Avšak otec na ňu veľa času nemal. Nikdy nebola veľmi nadaný ninja a nikdy jej nešli bojové techniky a to sa jej otcovi nepáčilo.
Vždy sa snažila ako len mohla, ale otec ju neustále ponižoval.
Preplakala veľa sĺz kvôli nemu a strašne ľutovala, že sa k nej tak správa. Vždy bola pre neho nulou a asi ňou aj zostane, hovorievala si dosť často.
Až kým raz neprišiel ten deň. Ten osudný deň.
Otcovi bolo asi súdené umrieť tak skoro, ale ju to zaskočilo. Vinila sa za jeho smrť, vinila sa za to, že sa nesnažila trocha viac.
,,Hinata, je to tvoja vina!“ vykričala jej do tváre v deň pohrebu jej nevlastná sestra.
Nemala sa jako brániť, sama bola v tom, že je to tak. Rozplakala sa, pretože mala svojho otca veľmi rada.
Utiekla. Prvýkrát vo svojom živote utiekla. Utiekla preč do lesa. Rozhodla sa na otcov pohreb nejsť.
Nikdy predsa nechcela vidieť pohreb jej otca. Netúžila potom. Absolútne.
V lese sa oprela o strom a zošuchla sa na zem. Nohy si pritiahla k sebe a objala ich rukami. Hlavu si položila na kolená a nechala slzy, aby stekali po tvári.
Rozhodla sa pre útek a už nebolo návratu, teraz sa už nemohla vrátiť späť a povedať, že sa nič nestalo. Naďalej teda plakala a ľutovala, že vôbec utiekla. Na druhej strane iné riešenie nemala.
Po pár hodinách si zotrela rukou slzy a pomaly sa postavila. Bola rozhodnutá začať svoj život od začiatku a v inej dedine. Rozhodne sa nebude vracať domov. Veď všetko, čo potrebuje má zo sebou.
Vykročila smerom hlbšie do lesa a pobrala sa preč.
Nebrala ohľady na strašnú bolesť niekde vo vnútri ba ani na veľkú dieru, ktorá ju zožierala zvnútra. Cítila veľkú prázdnotu, ale vedela, že sa to nezmení ak sa znova začne ľutovať.
O pár hodín vyšla z lesa a ocitla sa na veľkej rozľahlej lúke. Obzerala sa okolo seba.
Bola to vážne nádherná lúka. Boli na nej rôzne druhy kvetov . Bolo to akoby sa ocitla v nebi. Takto si ho vždy predstavovala. Krásna veľká lúka a na nej kopu nádherných kvetov.
V diaľke zazrela nejakú postavu. Nevidela jej moc do tváre, ale nemohla z nej spustiť oči.
Približovalo sa to a ona sa nemohla ani pohnúť. Netušila kto to je.
Zistila to až keď sa postava zastavila v jej tesnej blízkosti.
„Hinata, čo tu robíš?“ spýtal sa jej chlapčenský hlas.
Nemo na neho hľadela a nemohla od neho odtrhnúť oči. Videla jeho hnedé strapaté vlasy. Pozerala sa mu rovno do očí.
„ Ja som .. ja som na prechádzke...“ vymyslela rýchlo klamstvo, aby nemusela hovoriť pravdu.
„ Na prechádzke? To si dosť ďaleko od svojho klanu, nie?“ chlapec sa zatváril udivene a sledoval jej roztržitý výraz na tvári. Pousmial sa pretože prehliadol jej klamstvo a čakal na odpoveď.
Hinata potichu vydýchla a jej roztržitosť stúpla. Začala nohou kopať do kamienkov, ktoré ležali na zemi. „ Ja... ja... ja som utiekla....“ priznala sa a sčervenala. Pozerala sa do zeme, aby sa mu nemusela pozerať do tváre.
,,Asi hľadáš nový domov, však?“ spýtal sa jej . Vedela, že sa usmial aj keď sa na neho nepozerala, skrátka to cítila.
„ Ne.. nepotrebujem no..nový domov...“ robilo jej dosť veľké problémy hovoriť, ale vykoktala sa z toho.
„Ak teda nepotrebuješ domov, tak kde budeš spať?“ spýtal sa jej a ona cítila ako ju prepaľuje pohľadom.
„Neviem...“ povedala konečne súvislo a prestala sa cítiť trápne, pretože vedela, že on jej pomôže.
„ Poď so mnou. U nás sa niečo nájde.“ Nemohlo mu uniknúť, že prestala koktať.
Zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. Nevedela, čo by mala povedať, z domu ešte v živote neutiekla. No v žiadnom prípade neplánovala, že sa otočí a vráti sa späť.
„Tak dobre, ak to... nevadí.“ Znova zneistela, pretože nečakala tak náhlu pomoc od týmu, v ktorom strávila celkom pekné dni.
„ Určite to nevadí.“ Usmial sa na ňu a ona pocítila veľkú úľavu. Niekde v hĺbke ju však trápilo ako mu to vráti. Ako by ho mohla takto bezhlavo využiť a nevrátiť mu to? Avšak teraz musela takúto dôležitú otázku odložiť na neskôr, pretože on ju už ťahal krížom cez lúku smerom k jeho klanu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár