Neviem sa usmievať 001.

Vonku, v tieni asi 1000 000 stupňov, krásny chlap pred ňou. A ešte ďalší štyria chlapi a tri ženy mimo nej. Bola opitá jeho blízkosťou a to boli spolu len tri minúty. Možno viac, možno aj celý život, komu na tom záležalo. Po kalorických hranolkách a veľkej kole sa skupinka rozmiestnila dokola, len dvaja ľudia sa potichu-tak potichu ako sa len v nocou zahalenom lese dalo, vytratila preč. Preč od alkoholu, preč od hlúpych vtipov. Potrebovali napiť sa svojej blízkosti, nešlo o fyzickú vec, ale o psychickú. Pridlho jej chýbal jeho smiech, ruka vo vlasoch kedykoľvek nevedel čo robiť, hladenie jej líca ... kedykoľvek. "Je to strašne dávno, čo sme sa takto prechádzali naposledy. Rok? Rok a pol?"
"Rok a pol, boli sme tu v zime. Boli sme malý a hlúpy."
Pri spomienke na ich rande naslepo sa zasmiala a pohla ďalej do lesa.
"Počkaj, ešte si sadnime." vytiahol cigaretu a zapálil si. Ľahkú. Dym jej pošteklil trubice a lahodne sa rozvaľoval v jej pľúcach. Pasívne fajčenie.
"Fajčíš?"
"Občas."
"Ako dlho?"
"Rok a pol."
Nevšimla si trpký podtón jeho bolesti, veď on sa rozišiel s ňou, nie ona s ním. Tak dávno, rok a pol smútku a zabúdania, a teraz môže začať odznovu. "Ešte ideme alebo sa vrátime?" zacítila jeho dych na tvári, jemne pohladil bledú pleť a ďalej sa ponáhľal potešiť niekoho iného. Tak veľmi jej chýbal. "Ako chceš." vedela, že pôjdu naspäť, sama chcela. Prekročila akúsi hranicu únosnosti a ďalšia sekunda s ním by jej dovolila dúfať. Kráčali tmavou radou stromov a kríkov, nevideli si ani na nos, zato hviezdy nad nimi svietili jasne. Ponáhľal sa k skupinke malých smrekov, hodil sa na zem a potľapkal miesto vedľa neho.
"Poď ideme hľadať Veľký voz."
"Nechcem ťa sklamať, ale ten nájdem aj postojačky."
"Prosím." jeho slovám sa nedalo odolať, potrebovala mu spraviť po vôli, inak by ublížila nemu, no i sebe. Ležali vedľa seba, cvrčeky veselo hrali svoju symfóniu, hviezdy svietili a nim sa zastavil svet.
"Rozmýšľala si už niekedy, aké to musí byť tam..."
"Je tam rieka, z ktorej keď sa niekto napije, nikdy nezomrie, len sa prevtelí, a má právo byť so svojimi kamarátmi tu na Zemi, alebo hocikde inde vo vesmíre."
"Bojíš sa smrti?"
"Veľmi." Nastalo ticho.
"Lil, uvažovala si niekedy, aké by to bolo kebyže nie som taký hlupák a sme stále spolu?"
Lil bola ticho. Myslela na to stále, a to mu povedať nemohla. Nemohla priznať, že ho miluje, milovala a navždy milovať bude. Bolo to nemysliteľné, aby sa po tom mohli ešte vidieť. A ona ho potrebovala vidieť. Jej ticho mu nevadilo, pokračoval.

Pokračovanie nabudúce

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu