Chlípem tu kávu z obrovskej šálky, zababušená v deke. Som tu, ďaleko od teba. Rozdeľuje nás polovica vesmíru, polovica bytia samotného. Nerada ťa púšťam preč a ešte horšie je, keď aj ja sa musím vytratiť z našej láskavej bubliny.
Si tam, ja tu. Tak nekonečne vzdialení, tak nekonečne zaľúbení.
Chýbaš mi, neskutočne. Sužujem sa myšlienkami, zlými, nechceš vedieť. Nerada by som sa ti zmienila o mojich predstavách.
Bojím sa o teba.
Niekedy sa naozaj ľakám, že ma raz necháš samú, že sa raz naše cesty rozídu, že raz... že raz toto krásne univerzum pominie. A nebude viac. Pretože aj hviezdy raz vyhasnú.
Rada by som verila, že naša láska je výnimka, ktorá potvrdzuje toto pravidlo. Rada by som verila, že toto je až za hrob. Že toto je tá láska, ktorá aj smrť prežije, ktorá naozaj nehrdzavie...
Ale som žena, dievča, mladá dáma, ktorá má pochybnosti. Ktorá, ako si raz povedal, nemá toľko sebadôvery, aby nepochybovala sama o sebe aj v niečom, v čom pred desiatimi minútami verila.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
Ano, ako sem napisala @luc.ka , precitaj si Paradoxon od E.B.Lukaca...takymto pristupom zranis len seba...been there sone that.
Napíš svoj komentár
neber to tak tragicky, i keď viem, aké ľahké je to povedať, a aké ťažké to tak aj cítiť