„Paráda“ znela odpoveď z pracovne, kde za počítačom sedel môj otec Kamil. Usilovne ťukal do klávesnice a myšou ťukal kade tade. Pracoval ako technil. Výlety, lepšie povedané služobné cesty, ktoré niekedy presahovali aj sto alebo dvesto kilometrov bývali na týždennom poriadku. Teraz som si začal zvykať na to, že to nebude nič výnimočné ani tri krát do týždňa na takýto výlet. Ba čo viac, začal som sa obávať toho, že dní kedy bude doma bude menej ako tých keď bude odcestovaný.
Malú taśku, ktorú som mal v škole som odhodil pri skrinku pri schodoch a zamieril som do kuchyne, otvoril chladničku, vytiahol ovocný jogurt a začal jesť. Práve vtedy prišiel domov môj brat Ivko. O chvíľu som mohol vidieť ako tento sedemročný dvadsaťkilový výmyseník opakuje môj postup a sadá si na barovú stoličku vedľa mňa so stracatelovým jogurtom.
„Mám samé jednotky“ oznámil mi radostne. Potom sme si ešte zavtipkovali a pobrali sa po schodoch hore, do našich izieb. Na konci chodby sme sa rodelili. Ja doľava, Ivo doprava. Každý do svojej izby.
Poobede, myslím, že to bolo okolo štvrtej sa z roboty vrátila aj moja mama. Po tom čo som jej oznámil tento úspech mi ne oplátku ona oznámila, že treba povysávať. Všetko! Spodok aj vrch. Zo všetkého najviac som nenávidel práve vysávanie. No čo už, zobral som vysavač zo špajze a poslušne začal pracovať. Keď som bol pri konci, ako posledné si nechávam schody, ozval sa náš domový vrátnik. Návšteva. Zrovna som nemal náladu na návštevy, keď som však začul krik môjho najmladšieho bratranca Tomáška, ktorého všetci, ani neviem prečo, prezývajú bukvička, zmenil som názor, upratal vysavač a zabehol do svojej izby.
Asi o päť minút som už stál medzi dvoma stromami vzdialenými od seba tri alebo štyri metre, ktoré slúžia ako naša futbalová bránka. Na rúkach som mal rukavice značky puma, dres, kraťase a nemohly chýbať ochranné kolenačky. Predo mnou, vo vzdialenosti asi desať metrov, stálo tri – Ivo, Tomáško a najstarší bratranec Laco. Toto bola vždy naša prvá aktivita po ich príchode. Najviac sa mi na tom páčila bojovnosť štvorročného Tomáša. Nemal problém pustiť sa do súboja, s o štyri roky starśím bratom, či bratrancom. Potom sme ako zvyčajne zamierili do bazéna a po hodine kúpania na trampolínu, osušiť sa ležaním na slnku.
Začiatok letných prázdnin sa niesol v znamení slnka, tepla, návštev a iných príjemných drobností. Program dňa bol zväčša rovnaký. Ráno spánok do deviatej, Ivo do desiatej, potom nejaká prácička na záhrade, obed u babky Moniky, ktorá býva iba dvesto metrov od nás a poobede kúpanie sa s návštevou, ktorá sa pravidelne striedala. Niektorí chodili iba tak, pozrieť, iní kvôli marhuliam, ktorých sme mali prebytok aj vďaka stromom, ktoré dosahúju počet už skoro 10. Samozrejme, všetko zbieram ja s bratom, sem tam aj babka s dedkom, ktorí ich pravidelne štikajú a dávajú do kvasu. A aby toho nebolo málo, brat si odíde do tábora práve vtedy, keď je práce a marhúľ najviac
Neskôr okolo pätnásteho júla začínali vyčínať búrky z tepla. Bolo ich, nerátal som ich, asi päť. A čo čert nechcel, práve vtedy ich bolo najviac, lebo tato ich otrásal zo stromov. Takže šup, nazbierať štyri plné pätnásťlitrové kýble a potom ich aj za dažďa štikať a potom vďaka dažďu a mokrým šatám, prísť dovnútra o dve kilá ťažší. Šup do sprchy. Toto bolo na tom najpríjemnejšie. Sprcha. Toto leto bolo skutočne zaujímavé a nesympatické. Začínal som si myslieť, že horšie leto som si ani nemohol priať.
Udalosti sa začínali zlepšovať ihneď potom ako som sa sedemnásteho júla dozvedel, že ideme na dovolenku. Netušil som, že zlepšenie nálady je len dočastné. Všetko sa to začalo tým, že som išiel dolu na večeru a potom som aj s Ivom poctil svojou návštevou obývačku, kde sme boli s úžasom nalepení na obrazovke a sledovali nečakaný zvrat v kriminálke.
„Máme to. Výborne“, počul som od počítača. Mama mala v hlase nefalšovanú radosť. Najprv som nechápal, čo sa deje, no potom rodičia pár krokmy sprešli do obývačky a kompletne nám zavadzali vo výhľade na televíziu.
„Héj“, ozval som sa a bol som poriadne nadurdený, keď mamina siahla po tlačítku OFF.
„Chceme vám oznámiť príjemnú novinku“, začal tato.
„...ideme na dovolenkú!“, dokončila mamina. Slovo dovolenka poriadne zdôraznila a mala aj dôvod. S ivom sme sa pozreli na sebe. Super. Super. Super. Mysleli sme si obaja.
„Paráda“, odvetil som.
„Kam ideme ?“ spýtal sa z fotelky Ivo.
„Do Chorvátska“, nepamätám sa kedy sme naposledy boli v Chorvátsku. Vlani Francúzko, Korzika a dva roky dozadu Turecko. Všetci sme uznali, že je čas na slovenskú klasiku, ísť do Chorvátska.
„Juchúú“ radostne zavyl Ivo.
„Ideme už túto sobotu“, povedala mama.
„Ako tam pôjdeme ?“, napadlo ma a naivne som dúfal, že lietadlom.
„Autom, samozrejme“, tato tieto slová vyslovil s takým zvláštym tónom, z ktorého som mohol vyčítať jediné. Tak ako ja ani on sa neteší na poldennú cestu naprieč štyrma krajnami. Čaká nás Slovensko, Maďarsko, Slovinsko a napokon samotné Chorvátsko. Z neskoršieho rozhovoru som zistil, že ideme aj s našimi známymi z Trenčína. Rodina Šustykevičových a Fialovcov. S týmito rodinami sa poznáme dlhé roky. So Šustykevičovcami sme sa zoznámili prostredníctvom našich mám, ktoré spolu pracujú na jednej očnej ambulcii v Trenčíne. Nevídame sa veľmi často, nakoľko sme od seba vzdialení asi dvadsať kilometrov. S Fialovcami sa poznáme prostredníctvom Šustykevičovcov. Okamžite sme sa spriatelili. Akonáhle sme sa prvý raz uvideli. Na jednej strane ja a Katka Šustykevičová, delí nás od seba iba jedenásť mesiacov, a na strane druhej Ivo, osemročná Andrejka, prezývaná Áčko a sedemročný Filip. Výmyselník jeden. Dokonale si rozumieme a chodíme spolu na všetky akcie, ktoré organizuje jedna alebo druhá strana. Už odteraz som sa začal tešiť na dovolenky a netrpezlivo počítať dni, ktoré nás od nej delili. Dni sa krátili a moja radosť sa stupňovala. Mal som dokonca pocit, že viac šťastný ani byť nemôžem. Práve bola sobota dvadsiatehoprvého júla. Bolo krásne letné ráno a ako to býva zvykom, v lete pripeká už aj o deviatej ráno. Pozrel som sa na hodinky pri posteli. Deväť desať. Skontroloval som spodnú posteľ, máme poschodovú. Okrem podušky, paplóna a rozhádzaných plyšákov tam nič nie je, vedel som kde Ivo je. U rodičov dolu v spálni. Síce už má osem rokov odmalička mu ostal tento zlozvyk. Zamyslel som sa. Je to skutočne zlozvyk alebo niečo iné ? Dokonca si pamätám ako tato vyhlásil odmenu Ivovi, keď vydrží spať tri noci po sebe vo svojej posteli alebo jednoducho neprelezie k nim. Asi im lizlo na nervy, že sa rozťahuje. Bývali to cukríky, euro alebo sľúbená hračka. Ako sa dalo očakávať, za ten polrok, ćo sme to skúšali, to na číslo tri nikdy nedotiahol aj keď sa veľmi snažil.
Vyšiel som z izby a začal si upratovať na gauči, ktorý je už odvtedy ako mi ho rodičia kúpili skladom vecí. Ivo skladuje svoje haldy dresov, tričiek, šortiek a nohavíc v pomerne veľkom plastovom nákladnom aute pri stole, ktoré je podľa jeho slov z nevysvetliteľných príčin vždy plné. Keď smo doupratoval sadol som si na pohovku a poobzeral sa. Vľavo malý čietny stolík napravo nástenná mapa sveta s rozmermi tri krát jeden a pol metra. Načiahol som sa doľava a hoci som nebol hore ani hodinu, zapol som notebook a spustil nedávno kúpenú hru Empire Earth III, ktorá ma očarila. Toto bol zas jeden z mojich zlozvykov. Chvíľu po obede, zeleninovej polievke a ryži s mäskom, sa začali v jedálni pri západnej stene zhromažďovať veci. Ruksak tam, cestovná taška sem a mali sme skoro všetky veci na dovolenku nachystané.
„Už len vaše kufríky a môžeme nosiť do auta“, mama tým môžeme nosiť myslela môžete nosiť. Išiel som s kufríkmi dolu schodmi a začal som druhú neobľúbenú činoosť, čo sa týka dovolenky. Nakladanie a vykladanie vecí do kufra nášho Mitsubishi pieskovej farby.
Hodiny na trúbe v kuchyni oznamovali štyri hodiny poobede aj nejaké minútky k tomu. Už som si myslel, že budem musieť rátať minúty do odjazdu, ktorý bol stanovený na šiestu hodinu večer. Mama nám však oznámila plán na nasledujúcu hodinu. Potom ako sme sa všetci vyumývali, všetci sme voňali ako levandula nám rodičia dovolili zahrať si na počítačoch. Po chvíle hraní sme vybehli hore schodmi. Obliekli sme sa na dlho očakávanú cestu.
O necelú pol hodinu sme nasáčkovaný v našom pieskovom SUV, vyrazili na cestu. Prvá zastávka bola babka Monika. Išli sme sa sňou rozlúčiť. Na cestu nám podarovala plnú nádobu práve dopečených marhuľovo orechových koláčov. Jeden som ochutnal a bol dokonalý. Nič mu nechýbalo. Rozlúčili sme sa, zaželali nám dobrú cestu a my sme išli priamov cestou do Chorvátska. Samozrejme ak nepočítam niekoľko odpočívadie a benzínových púmp. Cesta bola dobra, takmer prázdna no ubehla mi veľmi pomaly a to hlavne preto lebo som z tých dvanásť hodín prespal asi tri. Aspoň som sa pokochal nočnými panorámami.
Asi o siedmej hodine ráno nasledujúceho dňa sme sa zastavili na odpočívadle, vzdialenom od nášho apartmánu asi dvadsať kilometrom. Usadili sme sa na kraji odpočívadla a začali raňajkovať. Po raňajkách sme všetci s údivom pozreli do krabice s koláčmi. Zistili sme, že jedno z troch poschodí sme už zjedli. Nečudo. Chvíľu sme sa ešte poprechádzali, vykonali čo sme museli a o pol ôsmej naštartovali auto. Tentoraz sme išli priamo do Drveniku.
Okolo trištvrte na osem sme stáli pod bálkonom nášho apartmánu. Spočítal som apartmány a dovedna ich bolo osem. Plus byt domácich samozrejme. Zvonku sa nám apartmánový dom zdal obrovský. Ako sme tam tak postávali na kraji cesty a čakali ani neviem na čo, priamo na prostredný balkón vyšla osoba. Ranné vtáča Silvia Sýkorová.
„No vitajte, Cagalovci“ pozdravila ná a ja som mohol iba hádať, či má oči otvorené alebo ešte nestihla. Oni spolu so Šustikevičovcami mali možnosť obdivovať Drvenik už dva dni pred nami. Prišli sem totiž už vo Štvrtok, čo sa nám tiež potvrdilo, keď mojej mame zavolal Mišo Fiala vo štvrtok okolo štvrtej ráno a povedal, že už sú na ceste. Nakoľko sa moja mama volá Zuzana a aj mama Katky a Andrejky Šustykevičových sa volá Zuzana, pomýlil si ich v zozname kontaktov a zavolal tej „našej“. Čo už, aspoň sme vedeli, že vyrazili. Po chvíli konverzácie sa z ostatných balkónov vyklonili ostatní dospelí obyvatelia. Boris a Zuzka Šustykevičovci, Mišo Fiala a neskôr aj Borisov brat Rocky a Zuzkin brat Juraj s manželkou Ivetou a nakoniec známy z Nórska Chosé s Danou. Bolo ich tu oveľa viac ako som čakal a predpokladal. Zabrali sme takmer celý apartmánový dom až na dva apartmány. Deti ešte tvrdo spali. Prvý k nám dolu priśiel Boris a začalo sa vykladanie vecí z auta. Ponosili sme ich do aparmánu, ktorý sme mali nanešťastie až na treťom poschodí úplne na konci chodby, takže nám vykladanie trvalo štvrťhodinu. Ochvíľu sme sa nasťahovali do apartmánu, ktorý nám práve upratovačka krásne vyupratovala. Tato totiž vybavil skoršie upratovanie nakoľko pred nami tam týždeň nikto nebýval. Zozačiatku sa nám apartmán veľmi páčil.
Jediné, čo nás dosť zarazilo je, že balkón je moc úzky. To by nebol taký problém, keby sme tam nemuseli jesť. Nikde inde v apartmáne stoličky a stôl nie sú. Nezmestili by sa, také to tam bolo preplné. Hneď ako sme si urobili spací poraidok, začali sme vybaľovať veci a pripravovať sa na pláž.
O pol hodinu sme už čakali pred apartmánom na Filipa Sýkoru. Tento malý, šesťročný výmyselník nás zaviedol na pláž. Keď sme sa rozložili aj v chládku aj na slnku, prišli aj ostaní a pridali sa k nám. Išli sme vyskúšať more.
„Bŕŕ“, povedal som Ivovi, keď som vošiel do vody nohou. Toto nebolo tých tridsať stupňov, na čo sme boli zvyknutí doma v bazéne. Toto bolo asi dvadsať päť možno šesť. Ale zachvílu, keď som bol namočený po pás, sa mi nezdala taká studená. Skočil som. Osvieženie. Požiadal som tatina aby mi doniesol okuliare aj trubičku na potápanie. Keď sme mali potápačskú vystrój – ja, Ivo a Filip – ponorili sme sa do hlbín Jadranského mora a začali skúmať tunajší podmorský svet. Nevideli sme toho veľa. Nejaké ryby, obrovské skaly, kamene a – mušla. Lepšie povedané, morský mŕtvy ježko, bez pichliačov. My to nazývame mušlou. Skúsil som sa po ňu ponoriť. Márny pokus, bola príliš hlboko a ja som už vyšiel z potápačskej formy. A navyše som nemal ani plutvy. Keď som sa vydýchal skúsil som ešte raz. Moje končeky prstov neboli od nej ďalej ako päť centimetrov ale mal som pocit akoby mi niečo stále bránilo ju zobrať. Ponoril som sa do dvoch a pol metra, dych som zadržať ešte vládal ale jednoducho nešlo to. Plutvy mi veľmi chýbali. Vynoril som sa. Pomaly som začal strácať nádej, že ju ulovím. Po minúte som sa rozhodol ju vyloviť. Veril som si. Nadýchol som sa a čo najrýchlejšie hodil do vody. Člup. Klesal som, bol smo už iba meter od dna, začal som naťahovať po ňu ruku. Bol som od nej asi desať centimetrov. Potom som ešte z posledných síl kopol do mora a skoro som si buchol hlavu o kameň.
Keby som sa vynoril o päť sekúnd neskôr, asi by som už nevládal ani doplávať na breh. Spokojne som sa pozrel do roztvorenej dlane. Zvrchu bola nádherná, zelená. Obrátil som ju a nastal šok. Nebola celá. Naspodu bola odlomená. Takmer desať minút som sa po ňu potápal a teraz toto. Zmocnil sa ma hnev a hodil som ju naspäť do mora. Povedal som si, že nájdem ešte jednu, celú. Tak sa aj stalo. O desať minút som už na brehu ležal sa slnku a spokojne a hrdo pozeral na tú krásu. Okrúhla mušla s priemerom asi päť alebo sedem centimetrov. Zelená. Takmer všetky takéhoto druhu sú zelené. Potom sú modré, fialové alebo červené, či oranžové. Vylovil som ju pre Iva. Už od začiatku po takej túžil. Mne sa tiež takéto páčili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár