Vieš si predstaviť, že by sme sa odrazu vysmiali diablovi do zrkadla, ktoré nám neustále nosí pred tvárou, naraz, rýchlim skokom vpred by sme sa ponoroli naraz všetci do prílivu, do tepla do riek, ktorých pramene sú niekde tam v neprebádaných oblastiach hlbín našej duše, tam kde sa vydávame iba v chvíľach ako sú tie? Nebolo by vojen ani hnusu, cítim sa absolútne uvoľnený a v pokoji.. vyhubili by sme bezcitnosť, znie to príliš utopisticky?
Nemyslím si, vieš niekedy, väčšinu času, mám pocit, že to nestojí za nič, použijem tvoje slová o neustálom žraní, chodení, hľadaní, ďalšom žraní, pojedaní iných, o kvase ale viac menej, pozri, tie ich reči, ale.. sú v pohode ak sú tam doma, ak spia, vtedy aspoň neubližujú, ale to ani my, však my kurva nechceme nikomu ubližovať, sme iba parta chalanov čo milujú blues, jive a rock n roll, prečo to tak je?
Priateľu, pozri na tie vody, na ubiehajúce víri, sú ako koža divokej černošky plná zimomriavok, ktorá sa striasa pod chladom sĺz tejto noci, volajú môj zrak, vábia ma ako vysmädnutého stroskotanca, trasiem sa, premáham sa zaraz tam neskočiť, dotknút san a chvíľu tých meniacich sa obrazov, rozhodnúť sa čo je na povrchu a čo na dne, zabudnúť na čas, či je zajtrajšok pred nami, či vari koniec času.
Chvíľu sme mlčali, hľadeli do noci, načúvali vzdialený šum, mesta, aút a krokom Morfea kráčajúceho so svojou tichou matkou, zosieľajúcich spánok na utrápené oči, liečiac ich bolesť bránou iného sveta prykrytého závojom tmy.
Veľa divokosti a zvierackosti som dnes videl v očiach ľudí.
Kde?
Nedávno pred tým čo nazývame teraz, s Rusákom, ako sme si to šinuli k múriku, oproti nám bežala lúza, podriapaná na tvárach, kričiaca, pristavila sa pri nás…
Jeden počernejší sa ma v náhlosti pýta, či ideme zhora, pozrel som povedľa neho smerom kam ukazuje, potom som mu do tých maličkých hlboko vtlačených očiek povedal, hore je dole? Došlo mu, že nemáme ako ísť z miest o ktorých hovorí.
Máš šťastie, inak by ti už jedna letela, rozbehli sa ďalej, potom neskôr sme zistili, že sa hore kde ukazoval pobili s akousi skupinkou ľudí, udierali ženy, chalanov, očividne si na nich vybili zlosť, tam už sa to hemžilo afektovanými ľudmi, chlpatými, zabudli sme nato, Rusák bol vo svojom živle, chcel krv a myslím, že by sa bola aj rád pobil, našťastie sa to vykľulo tak rýchlo ako to býva a jedna udalosť strieda druhú a hneď je zakladaná do fádnych bezzmyseľných príhod našich dní.
Pobavene sme sa krútili na tom malom kúsku betónu, opretý o múrik krytý betónovou opachou, občasný okoloidúci bočili, kto ich zabil???
Rozrehotali sme sa ako najatý, zakaždým ako sme zachytili tie nevrlé otočené tváre spoza skla, spod kapucní, spod dáždnikov, vidíš ich tie biele ovály?
Tie masky sú ako diváci v šapitó plnej exotických zvierat. Budeme im klauni? Dajme im niečo cenné kámo, dajme im úsmev, úžasne ma zvíjalo od smiechu, pri tom pohľae ako sa šmrncol, zrazu zmizol doniesol uličné harampádie, kúžeľ, kus starého kartónu a pustil sa do výroby improvizovaného cirkusového predstavenia.
Pocitvá remeselná práca, s miniatúrnym vínovým nožíkom, každý tulák dobre pozná vinák, maličký zalomený nožíček na vyšpáranie sajrajtu, odpálenie zalomeného korku, v jeho rukách doslova šalel, vyrezával kulisu, sledoval som to, absolútne povznesený, mal som pocit, že moje telo je pevne usadené do zeme, dodáva mi život, skrz korene rozťahané cez rozpukanú dušu mi to číre svetlo plnilo dutiny, pár dobre tiahnutými rezmi stiahol tvár z jedného reklamného pútača.
Dvaja bhikku v daždi, bez podstaty, pripadal som si ako starý indiánsky šaman z prastarých príbehov, ako si sedí bez pohnutia, bez známok života, ktorým nepotrebuje dávať znamenai, vie že proste je, vychutnáva si byť, bytie a zvuk, pohyb vzduchu, zaujala ma tá tvár, bola to tvár človeka, ťažko čitateľná mi prišla, taka ako každá zo sveta, obrnená, zvyknutá na to že na ňu hľadia, o to čudnejšia, strašidelnejšia mi pripadala, v takýchto tvárach sa nedá čítať, cítiť, príliš dlho nosily masku, až im prirástla ku koži.
Počul si už o mníchoch čo šplhali na vrchol? Keď ho dosiahli tak stúpali ešte vyššie?
Pozrel na mňa, rozosmial sa, vyzeráš geniálne v tom lotose, na tom najodpornejšiom mieste široko ďaleko, sivého od storočného humusu, ťažko zažraného bordelu, zápalilu si cigáro po odvedenej fuške, ide z toho pokoj kurva, kámo týchto pár metrov štvorcových je nasýtených akosi čarovnou fraškou, z ktorej sa cítim neskutočne fajn.
Neexistujú kopce, ani vrcholi, aj údolia sú klam.
Môžem? Spýtal sa ma a načiahol sa po knižočke čo si ležala vedľa mňa, na tmavom protejšiom brehu každých päť sekúnd sa mľandravo zasvietilo a pohaslo červené svetlo signalizujúce lodia nebezpečné brehy, plytkosť ich cesty. Tá červeň ma hypnotizovala, tranz v ktorom dul vietor a plápolal tam môj plameň, môj pomalý a ťažký dych ho kŕmil, ach však tak, život je zdrojom rozkoše, dážď ustával, zmenil sa zo vzdoru na liatu neúnavnú stenu, dunenie otriasajúce celým mostom, to si to nad našimi hlavami razil autobus alebo iná veľká opacha,cáknutie vody na hľadinu, musela tam hore na ceste nad name byť kaluž, ktorú rozčesali kolesa toho revúceho monštra.
Má to šmrnc, aj som si hovoril, že to je dnes znamenie, mal som mať skúšku z angličtiny, celý upotený som sadol za počítač, poroztváram to, prásk a hneď to na mňa vybaflo, preklad na budúci týždeň, celý mozog mi rezonoval, znamenie vrávim, pár sekúnd a už som tu, a čakám tu na blázna čo si to strúha cez mesto sem s Nietzschem v rukách, sakra ale dá sa to čítať kámo, človek by povedal, že to bude ďalšia z tvojich kumbálových štruktúr, nad ktorou musí človek prášiť púder ale má to svoje čaro, aj keď, vrátil knihu vedľa mňa, vieš že ja som na knihy nikdy nebol.
Mal štýl ten prvý muž, ten seladón sa promenádoval v takom vtipnom klobúčiku a v namakanom kabáte, dnes ako som obedoval, mali tam rozhádzanú kopu novín, prehrabol som sa jedným historickým plátkom, ideálnym k obedu, zopár Goebelsoviek, Himmleroviek, nič nezvyčajné, máme vyše sedemdesiat rokov po vojne a staelé to analyzujú a pritom sa vôbec nič nezmenilo.
Iba ak tá móda, v hlase mu mierne zaznel skleslý tón.
C há, to znelo ozaj nostalgicky, ten povzdych, taký klobúk, podľa mňa z toho tlačí hlava, kabát je v pohode, však to si predstav, že si narazíš do oka cviker a už máš hneď o sto stupňov elegánovej stupnice k dobru.
Vojna? K tej iba krátko, sústo, po ktorom som najviac dávil, nieje to, že viem, že životu je treba i nepriateľstva a umierania a krížov a muk.
Ale pýtal som sa kedysi a udusil som sa takmer svojou otázkou: ako? Je životu tiež chátry treba?
Tak riekol Zarathustra.
Pôjdeš dnu?
Neviem.
Nemám príliš chuť na ľudí.
O tretej začína hrať jeden maník, však ho poznáš, bude tam poriadna rezanica.
Potrebujem špinavú ženu, páči sa mi keď je taka svinská, prehnitejšia ako ja, keď jej môžem poriadne vykričať bordel do ksichtu, dnes som bral jednu objednávku do kasína, tam dole sedia vždy, ako som tam nabehol s tou tácňou syrov dnes, už som si ruky mädlil, taký hlúčik, hneď si všimli môj pohľa, žačli sa hneď uškŕňať, musel som tam raziť šmírakom.
Náš kuchár..
Ten čo mu tak smrdia nohy?
Jó to je on, on tak permanentne na zafe zháňa štetiny a rozpráva aká príhody z nocí bezstarostných, mňa to dostáva do kolien, pretože si predstav čo všetko si môžeš dovoliť a nemusíš žiadne poslania, prejavy, si obludný materialista, rýdzi pôžitkár, ani sa ti nečudujem, tak nato ber recht, zlomí ma to, je to iba otázkou času.
Dnes je z čoho vyberať, kebyže vidíš tie kúsky čo sú v diere, zabúchali všetky okná, v tomto nečase nenájdeš nič poblíž už otvorené, kde sa môže beatnik ukryť pred rozmarmi noci.
Pôjdem na potulku, domov sa v takomto stave nemôžem vrátiť, vzbudilo by to búrlivú diskusiu, Beetoven sa točí? Ricimero sa tu má čo chvíľa dokotúlať, vidíš to, už to bude pár týždňov, čo sa po ňom zľahla zem, vnútri pobehol, dotiahol akési hlavičky, stojím si pred tunelom, bafám, zrazu sa zjaví, dotiahne tri hlavičky, vyzerali nevrlo ale nakoniec sa z nich vykľuli pobehaji na správnom mieste.
Pozri my o vlku.
Z diaľky sa kĺzavymi dosadacím krokom blížila postavička v kapucni, v rukách kŕčovite zvierajúc zrkadlovku, pristúpil na pár krokov, bez slova niečo preklikával vo foťáku, pohľadom, očami čiernymi bez farby rozovretými ako odznaky hlbokej priepasti, pri psej materi, útulne to tu mate vybavené.
Zvlášť tam tá rožná armature, môžem si vyskúšať?
Poslúž si priateľu, nasadil si cestný úžeľ na hlavu, cítim sa zatriedený! Do spľaškou s jeho telom, do dedín bez kostolov, do domov bez kozubov!
Chechtali sme sa, ministry bez vlády, kam by vykríkol, kto by to vykríkol? Bystrohlav by ti určite kričali, Mexiko ale ako ťa poznám mám obavu, že by sa fatálne zmýlili, ako vidím na tých očiskách, tak tvoja hlava by sa nedostala ani po prah Bystrohlavu, khá, skapem z teba Miro, ako si tam vysedávaš, neprípustné, no ty prasa, všimol si tú reklamnú tvár, pozri, vzal ju do rúk ako znalec obrazov, sfúkol nános, dezorientácia vypálena do papiera, krútiaca oči na divochov v miestach kde mali byť levy na mapách.
Idem ja dnu, vyžmýkať hadru, vyzeráš hrozne, podľa mňa by si mal ísť dnu, sadnúť na bar a poprevaľovať v papule aspoň jedno pivko, to ťa dá dokopy, žiadne obavy, zdanie môže klamať, cítim sa nad vecou, étericky ľahko, Mexiko práve fotografoval odraz z povrchu kontajnera, ľudia toto je prosím triumph modernej techniky, toto bude očividne ešte srandovná sága, dávajte na seba bacha, nerád by som aby v takúto odpornú noc naraz skapali dvaja šogúni.
Nemaj o nás strach, veľa ľudí umiera príliš neskoro, niktorí príliš skoro
zomri v pravý čas, starému to dnes sadá ako prdel na šerbel.
Heh máš pravdu, do záchodu patria lajná a nie lajny, ako sa píše na hajzloch, zmizol. Pobrali sme sa cestou necestou, ťažko si urobiť s odstupom času obraz, aké náročné bolo vôbec korigovať pána fotografa na ceste mestom, blesk mu brázdil kôru, mne bolo docela fajn, ruky som mal suchu, hlavu celú premočenú, celý svet je rúžovejší keď si má človek kam vsunúť ruky, ty Miro chytíme dnes jeden spoj.
Naskočili sme na autobus, plný zvláštnych figúr, ukázal mi fotky čo urobil za uplynulé dni, mali ráz a blchy, zasadili mi vlnu, vskutku ma zaujali, posledné noci sa vyvážal v spojoch ako ich nazývame s foťákom na krku a potajme fotil ľudí uprostred nocí, zničených, sviežich v skoré rána, zadúmaných v podvečerných hodinách, nevieš čo mi to dalo úsilia, stojím na nohách kvôli nim, pozri naňho, cvakol opilca rozvaľeného na zadných sedalách, iba pre nich, je to ako mať čas ich existencie na dlani, môžem sa snažiť vyčítať im z tváre, malinkú črepinu ich príbehy.. zaujíma ma o čo mu ide, prečo sa trápi, dvadsať päťka? To stačí taký vek či nie? Mám plány, previal na úplnú zmenu, iba toho dieťaťa mi je ľúto, bude vyrastať bez otca, bude zabezpečné, bude mať všetko, až na otca, zastrelím sa v dvadsať päťke, kiež by sa bol nikdy nenarodil! Rozprávaš ako prebytočný stožiar, sú to slová plné strachu iba.
Vybuchol do smiechu, je mi to úplne jasné, zatlieskal: spusťme cabaret.
Presunul sa za vodiča, pozeral mu cez plece do jeho sklenej vitrínky a fotil čiari na ceste, pane myslíte si, že ide o spravodlivosť? Pripadáte mi ako nezdar, ste ako ovocie, do ktorého sa jedovatý červ zakusol, myslíte si, že sa vám vydaril život? Tuto kolega mňa označil ako modlosužobníka strachu, tak má pravdu? to čo nasledovalo azda nemusím príliš do rozťahovať, čoskoro sme boli častovaný hnevom, vyrazený do tmy a vody, mal obrovskú silu ten chlapík, vyšmaril nás oboch jedným šmahom, poštastilo sa mi byť obdarovaný aj kopancom do prdele, do čerta s vašou revoltou.
Tma, boli sme v okrajových častiach, plných .. preplnených ničoho, žiadny pohyb, v diaľke sice ešte dohasínali svetla toho autobusu a života jedovatého červa, ale inak celé to mieste bolo zasvetené tichu, polia, obďaleč zástavba veľkých železných lodných kontajnerov, v pravo nad vrcholmi Karpát ešte žila noc ale na ľavo ceľkom tesne nad čiarou topolov, ubytovní a komínov miešali do černe malinkú štipku bielej.
Kráčali sme spúšťou, po krajnici prázdnej cesty, mlčky bez slov, ak som mal pocit, že pod mostom sme pripomínali bhikku, tak som sa mýlil, presne teraz sme pripomínali dvoch potulných mníchov zenu, sledujúc prach a zem.
Prišli sme ku kamennej zastávke, zrazu zastavil..
Priateľu tu sa naše cesty rozchádzajú, ďalej pôjdem sám.
Stál som bez slova, hľadel som ako sa norí do prítmia, žiadne svetlo nesvietilo na jeho cestu, zmizla jeho tackavá chôdza, tak mizne pravý bhikku povedal som si, ani stopa, bez škrupín a pukania orechov.
Vošiel som do zástavky, jednoduchá kamenná stavba, bez lavice, stena popísaná výkrikmi, ktoré tu zanechal koniec zamachlený jeho roztrasenými rukami, sadol som si na zem oprel sa chrbtom o stenu, až teraz som si uvedomil akou studenou môže stena byť, chvátila ma príjemná, sladká únava, na prevlhnutý papier z vrecka som načmáral:
“v chajde vedľa kde mlčia verše, slová
Spí stroj, spis a starý policajt”
Otváral sa tunel, na jeho konci nebol koniec ale začiatok, ďalší labyrint, padal som do ťažkého tranzu, na pomedzie sna a skutočnosti, stála na vápenci, žena pripomínajúca sneh, viala, šaty sa ani nehli, biela pani, kázal som o strachu a sám som ním presiaknutý až bdo morku. Nemal som tú odvahu k nej prehovoriť, som si istý, že ma videla, v šere ten kamennej jaskyne, obmotaný hadmi, je čas aby som sa zas navrátil do hôr a do samoty svojej jaskyne.
Na perách mi tej noci chladol posledný úsmev.
“a až mňa všetci zapriete,
navrátim sa vám.
Veru, inými očami, bratia moji,
si potom vyhľadám svojich stratených,
inou láskou vás potom milovať budem.”
Tak riekol Zarathustra.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár