Sedeli dlhé hodiny, celú večnosť, nehybné ticho, v takej mĺkvote, si priateľ môj, počuješ každý svoj ťažký výdych a oni tam sedeli ako sochy vycivených chrličov na balkónoch dómu ticha v krajine nočných môr.
V mojich spomienkach preklápajúcich sa cez tenučký pásik svetla, prenikajúci do mojej cely, sa odráža svetlo zašlej minulosti však iba jednej z tvári, aj keď, ťažko povedať, či sa dá hovoriť o ľudskej tvári v pravom slova zmysle, skôr išlo o akúsi pošúchanú, hnedastú, pokrkvanú kožu natiahnutú na niečom, čo jej dovoľovalo vystúpiť z nehmotného sveta výjavov pekla a nadobudnúť obrys, či plátno pre tú potvorskú inscenáciu, konečne obsadenú zvráteným komparzom.
Och aká úľava, ver mi, zabúdam na to čím som, čo sa udialo.
Na tých dvoch si však pamätám, panobože buď ku mne milostivý.
Tmavou celou sa nieslo modlenie, vzlyky, z dna Follsomskej väznice, z dna priepasti plnej tých najdivších beštiií akých vymodeloval šialený Helios, prenikal tichý plač, úpenlivá prosba, volajúca po známke súcitu, po ľudskosti..
Jedným z nich, toho ktorého tvár ma trhá po častiach, bol chlapík menom Joe, druhý nemal meno, nemal minulosť, ani tvár a to mnou otriasa azda najväčšmi, mojou vierou, mojou zločineckou bezstarostnou bytosťou, teraz po toľkých rokoch, práve oná skutočnosť, že ten tvor nemal ani dušu, oslovoval sa Nikým.
..ochraňuj tých, ktorý sa kajajú...prosím pane..
Nemal slová, nič neriekol, bola to ničota, ktorá existuje a predsa nieje, náš najtajnejší strach, prázdno ktoré sa nedokáže hýbať a predsa je raz tu, potom tam medzi tými stojacimi ľudmi, inokedy v tom odraze na hladine a zároveň aj na obrátenej strane sveta, zhmotňuje sa, žije v našej predstavivosti, plynie spravodlivo a nevyhnuteľne, ako čas, ako krv, ako sama nedozerná ľudská nenávisť.
..prosím, buď ku mne...
Ja..už si po mňa idú, takže na tom príliš nevzíde, ale predsajlen, viem čo sú zač, áno myslím si, nie pre čerta práchnivého! to nemôže byť pravda, to nie kurva!
Ten, ten Joe, priložil si pohárik k perám, vi..videl som ako mu tá tekutina pomaličky obteká tie tenučké fialové pery, tie bordové lisy, Bolkonskej pohŕdavé srdce narezané na tenučké dva pásiky.
Na stole ležal, poznám ten lesk, tú žiaru, ten chlad, ver mi priateľ môj, celý život som sa k nemu tiskol ako mladučké telo za chladnej noci, aby zahnalo samotu, ó áno, veľmi dobré poznám ten strieborný jas.
Jediným mojím priateľom on bol, niekedy počúval tlkot môjho srdca, tíšil moju bázeň, inokedy hojil moju urazenú, nepokornú dušu.
Počkať!
Počúvaj! sú to kroky?
och no nič, asi sa mi to iba zdalo, to nič, to určite niesú kroky, heh kde by sa tu vzali kroky, snáď iba krysy, alebo mŕtvy dole šramotia svojimi kosťami.
Skurvená, hnusná, hnilá banda! Čo nedoprajete živým aspoň kúska pokoja? zverba opovrhnutiahodná!
Joe položil pohár, prsteníkom prešiel po jeho hrane, pomaličkým pohybom presunul ruku nad revolver, jemne pohladiac jeho nafúknutý bubienok, zovrel ho veľmi pomaličky, ako umelec svoje dávno zabudnuté dielo.
Z dier, ktorými živý hľadia na svet, sa mihol biely plameň, purpur odhalil rad bielych tesákov v úsmeve, pri ktorom tuhla krv v žilách i prázdnym plechom v gotických hradoch.
"Je čas ísť..."
Vtedy by sa veru nikto nesmial, nikto! ani Openheimer, ako sa len mohol smiať?
Veru, ani Nikto sa neusmial, naďalej v tichosti, sa odnikiaľ z neho zjavoval a stúpal cigaretový dym, ktorý pri strope mizol ako on v kruhoch, špirálach, fraktáloch chaotického bytia, akoby bol jeho súčasťou, alebo akoby on bol jeho súčasť.
Tá bytosť sa nikdy nesmiala, čo bolo koniec koncov pochopiteľné, nepociťovala vzrušenie, strach, hnev, bola ničotou, nato pamätaj!
Ničotou rozumieš?
Čšš!..
Počuješ?
...
Počul si to?
Už idú?
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár