Do biela sinavé modré ráno, obrubníky primŕzali, zadržiavali moje tenučké letné trampky, šinul som si to priamo z nočnej šichty, plných deväť hodín, spisovania tovarov v istom veľko obchode.
Pomedzi tých deväť kúskov, okrem záplavy prázdnych strašiakov, aký hniezdia v hlavách každého triezveho človeka, ako sakra dokážem za dva mesiace splašiť pomerne veľký obnos peňazí, ako postíham pozatvárať všetky tie rozcapené rakvy, zívajúce priamo na mňa, nevraživé skrivené tváre mojej rodiny, neporiadok, obrovské snopy zatuchnutého sena, treskúci mráz uviedol tú moju existenčnú atrapu do stavu hypotermie, mrzol som ale oslobodzujúci chlad pohlcoval moje telo, drásal moju dušu, v takéto okamihy viem, že som živý, že iba neprežívam, ale žijem.
Premrštené prívaly myšlienok prúdili, potreboval som si sadnúť a začať písať, je jedno kam, na čo, urgentné vyprázdnenie, ten plebs v duši sa rozkrikoval, hnal sa v návaloch na fórum, buď mu dať voľnú ruku, učičíkať ho, inak to celé skolabuje.
Nebyť tej odpornej zimy, utáboril by som svoju nahú dušu hoc aj k najbližšiemu jazeru, zložiť kotrbu v mestskom parku, do rána zúrivo nahadzovať tie podivné slová, formovať vety, sledovať ako sa ten mramor mení na myšlienku, vdychovať život do tichých rozhovorov, popravde ma príliš netrápilo zžiť sa s podivným klaunom pre ranných vrtákov, psíčkarov, nespavcov, opilcov vrieskajúcich posledné zbytky vzduchu čo ostali v pľúcach melúcich z posledného, po prehýrenej bezzudnej noci, vlečúcich sa domov, zvaliť sa do pelechu.
Prechádzal som okolo obchodu s tabakom, nazrel som dnu, zvláštne okrem tabaku nič k videniu, na stene hodiny, osem minút po siedmej, jazyková škola mi začína za štyri hodiny, čas sedí, ibaže kam, všetky pajzle o takomto čase odpočívajú, málokde príjmu chlapíka v rozťahanom prešiváku, za blší peniaz, túžiaceho iba po teple a po pokojnom sedení nad blokom, či kusom papiera, papier bol u mňa populárny v časoch ₋finty fň-, prosím pekne finta fň je moj prevratný vynález, ak som nemal kam vopchať zápisník, keďže rád cestujem na ľahko, iba s vetrom vo vreckách, štosy presedeného papiera zaberajú menej miesta ako Afgánsky utečenci v ukrajinskej ávii, vualá toť zlepšovák, ktorý som ponúkol svetu.
Vážky sa kývali sem a tam, doma je mamka s frajerom, to nieje priaznivá živná pôda na uvoľnené pochody bytom, prekyprenie vzduchu, bol som nadržaný ako kočka z intrákov, nasýtiť izbu zvukom Doors, dnes nijaká klasika, priam inštinktívna, obludná chuť počuť Morrisona a raziť klávesnicu, entuziamom mincovne, nič to, pri mrliach v zadku! minca kde si teraz?, na dne v roztrhaných vreckách môjho prešiváku to zlovestne zacinkalo, to osud sa preberal na voľanie potrhlého chlapíka od parfúmov, ktorý deväť hodín počítal voňavky, deodoranty, spreje a podpazušný bordel všetkých kútov hygienického sveta, v prederavej rukavici žiarila ako posledná ranná hviedza, ako Rolandov Durandul, sivá ako zákal, v záhyboch kusiská zaschnutej hliny, dar od môjho bračeka, venoval mi ju raz na to smiešne kresťansko-pohanské jubileum, keď sa nad tým zamyslím, stavím sa Obluk, nemáš ani tušenia ako si ma tým darom potešil, tú mincu osudom nazývam, ťahá ma z rôznych prúserov, nerozlúštiteľných hlavolamov, máji tohto sveta.
Teraz blčala zas raz v mojej čiernej dlani, puto dvoch, moje oči a striebro, Judáš a výplata, zrenica a minca, šuch palca po ukazováčiku, let železného albatrosa, pád do tmy, v zovretej pästi viazla moja budúcnosť, linka, špagátik, ktorého sa ako slepý budem pridržovať, s vierou v srdci, že ma dostane z labyrintu včas, uniknem minotaurovi ozývajúceho sa namiesto býčieho ryčania, desivým tikaním hodiniek, páchnucim pyžmom plynúceho času.
Jedno kratučké zahromženie k nebu, osud rozhodol, zabarikádovať sa v izbe, na druhú stranu, možno budú natoľko uťahaný, lenivý usporiadať vystúpenie bľačania na mňa, že sa tých pár hodín prešmikne bez povšimnutia popod ich citlivý spánok a bachara pokoja napasovaného v paplónoch a ospalosti nedeľného rána.
Tak vida, šíp bol vystrelený, mieri na cieľ ktorý vytýčilo slnko, osud, alebo tá ušpinená minca, nieje to fuk? Vravel som si v duši, všetky majú tvar kruhu, líšia sa iba vo farbe, osud či čas, napríklad taký Aztékovia, pokiaľ neotvárali hrudníky svojim spoluobčanom, alebo pod taktovkou Mel Gibsna jeho vyrysovaných atlétov z Brazílských posilovní, tak ho zobrazovali ako hada zakusnutého do svojho chvosta, symbolizujúceho neustály kolobeh, ohraná pieseň.
Mrznem, beliem sa ako plachta osamelá, je mi fajn, cítim iba ja, tiché ulice, v diaľke smetiarsky voz rachotí s železnými kontajnermi, pojedá zbytky kreativity tých čo spia všade navôkol, bohvie aká je cesta kúsku zlomeného šróbiku, kam zablúdi, do akej hĺbky, nik nevieme kam nás to zavanie, sme maličké krásne bytosti, mám roztvorené oči, nech žijeme ako chceme, nech sme kým koľvek, sú chvíľe ticha, keď máme so svetom akýsi zvláštny pocit spolupatričnosti, stojíme s rukami zvesenými pozdĺž tela, pripomíname zahľadené dieťa žuvajúce si prstík s iskrou v očiach.
Cesta sa tiahla do mierneho svahu, po jej stranách plno áut, až po jej koniec sa nadomnou výhražne skláňali tehlové hnedé päťposchodové, robotnícke domy so šikmými škridlovými strechami, zastal som, na jej konci začínal porast, za ním maličké domčeky, také krehké, také hravé, také krásne, učupené tam, pod ramenami kopcov, dych sa strácal, krehol som, zrak mi spočinul na jednom z okien, prisahám, to šibalské okno žmurklo, kratučký záblesk, sivého svetla, niekto ho pribuchol zrovna, okno na ktoré civel chlapík od parfúmov, tam dole, júj, vtedy mi skrsli na um slová Kerouaca, melancholický obraz sveta, hučali mi v hlave ako vlak rútiaci sa železným mostom, tulák je na ústupe, v tú ranu ma zasiahla vlna skľúčenia, samoty a beznádeje, nevedel som ich striasť, kričali, opantali ma, nedokázal som sa sústrediť na nič iné, zrýchlil som krok, míňal som ulice, prekračoval pevné geometrické trávniky, tulák sa stráca, tie slová majú vyše päťdesiat rokov, tulák sa stratil pred piati desaťročiami, preč sú dobrodruhovia z podvozkov nákladných vozňov, tulák Panna Mária recitujúci dokolečka verše útržku ukradnutých novín, po prašných cestách nekráčajú Johnsonovci, na oprátkach sa nehúpu chlapíci v dotrhaných prešivákoch ako Svätec Kid, čučal som na svoje letné polobotky, ako tancujú po betóne, striedajú sa v pravideľnom rytme.
Ani som sa nenazdal a trasiem sa pred potravinami, prúd ľudí ma vytrhol z blúznenia, vpochodoval som dnu, rozhodnými krokmi až k vínam, opáčil fľašu červeného, červené knieža, to vám prečistí deti v ústach, premočí precitlivený a unavený mozog, rozviaže jazyk, mám dojem, že v niektorých krajinách pridávajú stolové, ako súčasť ceny jazykových kurzov, poprípade ako povinnú výslužku niektorých zamestnaní.
Keď tak nadtým uvažujem, mám obavu, že tie zamestnania tohto druhu, akým nepochybne je aj spisovateľčina, vykonávajú nábor už v prenatálnom veku, vyberú si pracovníka, serú naňho aký je dobrý, či vôbec má akési vlohy, talent od boha, boh má mimochodom monopol na talent, nabrať mladú dušu a uvrhnúť ju k tomu nezastaviteľnému pásu šialenstva, masová výroba tohto druhu sa nikdy nezastaví, bude mlieť až do jej poslednej žijúcej bunky, firma o ktorej hovorím je jedna z tých, ktoré vám sami vložia do rúk podpísanú zmluvu, zaplatíte jej, vedzte že áno, - ale prosím takéto somariny nám tu nehovor, vždy máš na výber, môžeš povedať nie! Povedať že končíš, nájsť si dôvod prečo, alebo.. Alebo? Nie..dovoľ mi uchechtnúť sa, rád sa smejem.. žiadne alebo!... jednoducho ak nato nemáte dosť, doplatíte, doplatíte skôr či neskôr ale svoj dlh splatíte.
Tak teda priateľ moj, aspoň vidíš, do akej firmy vstávam každé ráno, snáď máš viac rozumu ako ja, budem rád ak do mňa kopneš, opľuješ, poprípade pohaníš moju pamiatku, heh sám by som sa správal k takým bláznom rovnako, komu niet rady, tomu niet pomoci.
Naškrabem kováky pri pokladni, slečna za kasou, krásna žena, v mojom veku, chlapčenský hnedý krátky pichľavý strih, prenikavé hnedé očiská, útla ale ato ženská postava, premeria si ma bez slov, mám zachádať do detailov? Ako si asi dvadsaťročná kráska premeria chlapíka, na ktorom visí rozťahaný čierny kabát s roztrhnutým límcom, kruhmi zarezanými pod mastnou kšticou, s fľaškou červeného na pulte krátko pred ôsmou ráno? Vzdávam sa, ani sa nenamáham hádať, verím, že niesi prorok, alebo aj, kto ho vie, ale tušenie sa v tebe črtá.
Nuž, Reinor pompzéne opúšta potraviny, zanechal dojem, hodný reklamného letáku v schránke, pod strechou rozkvitla atrapa, vrátili sa všedné blbiny, tie žvásty ohľadne peniazov a podobne, priateľ ktorý čakal všade vonku sa však chopil práce so skúsenosťou Maurského otrokára, svišťal bičom ponad hlavy až to prašťalo, mrzlo, plnou parou domov.
Cesta z osvety a z podobných perepúti o akú ide aj teraz, ktoré majú podrobiť môjho ducha rôznym skúškam, ubieha dravo, rýchlo, ani sa nenazdáte a už lovíte kľúčiská, zdravíte susedu prehrabujúcu sa v schránke, plnú sliedičských otázok, ohľadne vašej návštevy tohto cteného panelového palácu, či míňaťe toho tučniaka z tretieho, ktorý smrdí po octe, od toho sú predsa osvety, prežijete jednu, tá vás posiľní, až z nich čoskoro budete mať taký edukatívny výlet do destinácie s romantickým názvom Riť.
Potichučky som privrel za sebou dvere, temný vlnivý čierny tieň, jeden mála tvorov, tešiacich sa z mojej prítomnosti, poskakuje, piští, škŕtavé zvuky z popod pazúrov režú drevenné parkety, rušia pokoj toho ranného, tichého pietneho miesta, ale mám jemné srdce a nemôžem si odpustiť, pojašiť sa s ňou, veľké psisko si odchrochká naspäť do peliešku, kde sa venuje žuvaniu vankúšov, zhodím cáry na vešiak, vkĺznem do izby, zamknem sa.
Nepremýšľam vopred, klasicky sa pozamykať, zabudnúť na pohár, čaj, popolník, zatiahnem žalúzie, otvorím vetrák, mechanizovaná činnosť, podľa mňa, práve podobné rituáli podnietili všetkých tých kritikov konzumu, hlásajúcich osobný rozvoj, šamanov v oblekoch a podobnú ziskuchtivú háveď, aby mohli filozofovať o spánku s otvorenými očami.
Rozvalený v kresle pretočím pár stránok starého zákona, povaľujúceho sa pod stolom, pozorujem dym, pôsobivo stúpa, padá na strop, formuje tvary podobné hmlovinám, ktorých svetlo k nám ešte nestihlo doletieť, chvíľu sa mi navodzuje tanečníkov, z kriviek plávajúcich priestorom, vystupuje Jezebel, strieborná elipsa sa prepadne, to maska prikrýva tú zmyselnú tvár,
rozhrniem výjavy rukou, spite v pokoji starí démoni.
Žiadny anjel či démon, si ma dnes neprivinie, nepobozkám ich chladnú sklenenú pleť plnú tmavých svetiel, ste iba prízraky, ste dym, stačí na vás obyčajná ľudská ruka.
Sadám za prastarý stroj, píska a vŕzga, je to spoľahlivý stroj, už to bude veruže aj desať rokov, na obrazovke okrem niekoľkých farebných mŕtvych pásov niet jedinej chybičky, moderniácia? Železnice? Pche krajina si pomôže aj bez nich, uvedomujem si, že škrípem ako brzda pokroku, začínam raziť do bielej plochy čierne písmená, klávesnica vynecháva, zvlášť písmeno T a Z, skláňam sa nad rozpísanou poviedkou, na ktorej pracujem so zápalom už niekoľko týždňov, jediná vec ktorá za niečo stojí, je tá, s ktorou ste samy spokojný, skláňam sa nad ňou, civím na blikajúcu čiaru, nie a nie sa sústrediť na dej, som spálený zo sivého záblesku, chvíľu si hovorím, prejdi sa započúvaj sa, odíde to, Morrison mi dvíhal žalúdok, po nažhavení ani stopy, ztíchol vo svojom rozbehu zrovna keď sa chystal rozpovedať, že je čas ísť, utekať.. našiel som voľačo, prehrabal staré dosky, neznie to zle, ale zároveň som sa poddal, otvoril novú bielu prázdnu stranu, čistý list, ach milujem čisté listy, keď máte prázdne plátno, voľný tok, žiadne prúty, ktoré vás zväzujú.
Dve slová, zjaviace sa v pravom hornom rohu, Sivý záblesk.
Ústup vravíš?
Jack, si si istý?
Voľakedy, som navštevoval modrú školu, teraz mi to pripadá ako dávne časy, nechcem si pomyslieť akú skleslú nostalgiu v sebe nosia naozaj starý ľudia, ale snáď sa to vekom nezhoršuje, tú modrú si pamätám čerstvo ako posledný výdych, drsnú stenu, o ktorú ste sa oškreli aj pri slabúčkom dotyku, zvláštne, seba v minulosti nevidím, žiadny odraz tej doby, nazerám na ňu z pohľadu prvej osoby, stojím ako vtedy opretý chrbtom o múr, na jednej nohe, niesom ten štandardný typ zatrpknutého chlapčeka,
vyčlenený z kolektívu?
Zrejme áno, prednedávnom som stretol chlapíka, ktorý si ma vraj pamätá zo základnej školy, mne jeho tvár ani meno nič nevraveli, on si ma ale pamätal, vraj som bol taký tichý, nevýrazný chlapec, dokonca mi dával za zlé, že som sa neprejavoval ako bájne mená,( no priznajme si kartu, takých bájnych mien má každá základná škola, v každej dedine, mestečku, ani tieto neboli také slávne aby sa zapísali do mytológie, možno poznáš Prometea, ale taký Niko ti bude španielskou dedinou) spomenul mi ďaľšie mená spolužiakov, ktorý robili neplechu a boli ľahko zapamätovateľný, bol to otvorený pamätník, monumentálna stavba nudy, narýchlo zbúchaná pod holým nebom, spomínali sme, nudili sa ako dvaja ľudia, čo si nemajú absolútne čo povedať.
Potom sme ubalili jedného čmoudíka, viedli zdĺhavý fádny rozhovor, natiahlo sa to na dlhočiznú seansu, keďže sa pridali do tohto kráčania púšťou aj jeho dvaja kamaráti.
Nevýrazný chlapec pri stene, sledoval ako hrajú hru, vtedy leteli všeliaké uletené hry, ktoré dnes už málokomu čo hovoria, céčka, pogy a podobné zábavky špinavých kolien, tá spomienka je na jedno dievča, Kristínku, pamätám na smiech a na detskú šikanu za jej zvláštnosti, mala veľké oči, vrkoče, zaujímalo by ma, kde je teraz, ako sa má, nikdy som s ňou neprehovoril slova, ale zato, táto bezvýznamná udalosť navonok, ma akosi vnútorne pohnevala s tou 'čudnou mienkou', cesta do dnešných zošúchaných bôt bola ešte ovšem dlhá, samé nútené kolektívne voloviny, otec bol toho názoru, že ak nebudem vedieť rozdávať rany, skončím ako pelikán s pretiahnutým zobákom a natrhnutým zadkom, preto sa snažil uprostred kameňa vypestovať šlachtenú kukuricu, základ mi mal dať kolektívny šport.
Možno nadíde aj doba, kedy sa pustím do opisu tohto obdobia, ale momentálne tu nato nieje priestor, v krátkosti, niesom kolektívny hráč.
Rád ju používam a myslím, že ma pomerne presne vystihuje
Roquetinovka – som spoločensky bevýznamný, som číry jedinec..
V týchto časoch sme mali na prvom poschodí 'v malej budove' knižnicu, poväčšinou som ostával ako posledný balíček v družine, kým si ma rodičia vyzdvihli, inak tomu nebolo ani v tento deň, prešmykol som sa dnu, pamätám, že som chcel nájsť encyklopédiu o plazoch, bál som sa ich v knižke, zaklapoval som stránky na ktorých boli vyfotené tajpany, aby ma neuštipli, príliš som neveril tvrdeniu, že ide iba o fotografiu.
Zvláštne, ako ten strach pominul, smäd po poznaní, o všetky formy života je neuhasiteľný.
Knižnica sa mi zdala vtedy obrovská, príčina tkvie asi vo vtedajších mojich rozmeroch, dnes by som ju častoval skôr kumbálikom, ale to nič.. ukradol som s tadiaľ vtedy knižku, nebolo natom nič kúzeľné, žiadny pruh svetla označujúci jedinú knihu spomedzi stoviek iných, aspoň navonok nie, schmatol som prvú čo ležala, ako som počul tresknúť v diaľke na prízemí sklenené rozhegané dvere.
Pamätám si na pocit dobrodružstva, ako som ju ukradol, samozrejme som ju nečítal, ten nával šťastia, keď som si ju doma skryl pred všetkými do šuplíku, doma by lietali blesky ak by sa to prevalilo, moji rodičia pravdepodobne príliš pozerali na američanov ako kráčajú po Mesiaci a vzali si ich slová pevne pod sánku.
Nijaké maličkosti.
Je to iba maličká ujma pre knižnicu základnej školi, ale obrovská ujma pre Slovenské školstvo.
Prešlo pár rokov, nevinné detské časy Jack, prišiel pätnásty rok života, rástla bariéra medzi mnou a ľuďmi, strach ma zahnal do ulity, ktorá vyhovovala ich rozmarnej vôli, beznádej prichádzala iba keď som bol sám, nerozumel som takpovediac ničomu, nemal som túžby, nikdy som nerozumel kozmonautom, vojakom, policajtom...
(Nerozumiem im ani dnes, majú na sebe všeliaké prepracované skafandre, mocné zbrane, sú zavretý v tonách železa, pod nánosmi bahna)
Prišlo sťahovanie, pakoval som svoje osobné veci, s čelom plným akné, do čiernych klzkých pytlov, vieš kam som zablúdil?
Do šuplíku, na to miesto, kde po dlhé roky ležalo moje dobrodružstvo, zaľahnuté prachom, chutiace ako čaj v škole prírode, vzal som ju do rúk, stálo tam akési meno, meno, ktoré mi aj dnes vyvoláva zimomriavky po tele, na tej starej ošúchanej väzbe mal svoje meno vyrazené akýsi chlapík, Jack London.
Umyť si vlasy z odkvapu pri mraziarenskom vagóne, batoh odložiť do kríčia, máš pravdu! život je jedno skurvené utrpenie, každý moj čin spôsobuje bolesť, každý ďalší krok, hľadanie cesty, sama cesta.
Maličká studnička radosti pramení z tvrdej, bezzodnej priepasti sklamania a smútku a ľudskej nevedomosti.
Tulák nikdy nevymizne! nemáš predstavu ako dlho mi trvalo začať túto vetu.
Raz za čas, každý z nás urobí niečo neprirodzené, napríklad, navštívi francúzsku reštauráciu, alebo poďakuje revizórovi v električke pri odovzdávaní občianskeho preukazu, ten sivý záblesk, on nevzniká v izbách tých domov, na privierajúcich sa oknách,
sivý záblesk vzniká ako popud, zamrznutie, chvíľkové nakopnutie z útrob nášho podvedomia a dokiaľ tu bude, bude tu aj istá maličká časť ľudí, bude snívať, kráčať, milovať, sedieť pri ohni, spať za neznámou dedinou, v neznámom kraji, uprostred hlbokej noci a načúvať vzdialenému brechotu psov, dýchať noc, písať si uletené básničky, kresliť si, žiadne veľdiela,
ale narýchlo zachytávať ľudí, miesta, pocity, rozhŕnať rukou dym.
Nemožeš sa brániť, použijem teda tvoje slová.
Budú to robiť, pretože ich domovom sa stala cesta.
Inak vieš čo je sranda?
Tá fľaša zlomeného, čo mi leží pri nohách, doteraz som ju neotvoril.
Bratislava 2014
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár