Memento morituri (1)

Bytom sa tiahla pomalá melódia. Pomaly doliezala do všetkých kútov. Nachádzala všetky tie veci, čo mu ho ešte nedávno tak bolestivo pripomínali. Jednotlivé tóny nachádzali vaňu, v ktorej už kvoli nemu preplakal nespočetné množstvo sĺz. Našli klavír, za ktorým strávil hodiny hraním tých najväčsích hlúpostí, ktoré však boli zneli krásne, lebo ich hral len pre neho. Nakoniec našli posteľ, v ktorej počas bezosných nocí šepkaval na pokraji rozkoše jeho meno a túlil sa k prikrývke, ktorú v duchu pomenoval jeho menom.
Sedel na gauči. Sedel, počúval hudbu a premýšlal. Viete, každý sa raz za čas prichytí pri tom, ako sa utápa v tej nekonečnej spleti myšlienok typu, čo by bolo, keby sa to všetko nebolo stalo to všetko. Áno, stalo sa toho veľa. Ale predsalen nič z toho, čo on chcel. Jedna blbá správa, jedna posraná veta a už boli rozdelený nepreniknuteľnou stenou nenávisti. A on nikdy nezistil ako ho strašne miloval. Alebo snaď áno? Alebo nebodaj ho on miloval rovnako? Čo znamenalo to, keď stáli uprostred noci len tak na sídlisku a hodiny sa rozprávali o úplne bežných veciach ale tak, že jeden neprestajne cítil na svojich ústach dych toho druhého? Malo to snaď nejaký význam, keď ho v záchvate hnevu nazval zlato, keď ho nazval tým slovom, ktoré od neho celý ten čas chcel počuť, a bol by dal čokolvek, aby mu ho povedal, ešte raz ale už nie s toľkým hnevom, ale s láskou ...

... Do riti aj s melancholiou! Mal chuť niečo rozbiť, najlepšie seba a poriadne. Aspoň na chvíľu na všetko zabudnúť. Zabudnúť na to, že teraz on študuje ďaleko od neho a nenajde si ani čas mu odpísať, aj keď si už myslel že všetko je už za nimi a snaď sú zas aspoň kamaráti. Mal chuť zabudnúť na tú babu s ktorou ho pár krát videl prechádzať po sídlisku, pri ktorej sa on tváril akoby bol zosobnená dôležitosť, na tú o ktorej mu až s teatrálnym výrazom v tvári hovoril, ako ju strašne miluje, aj keď tón, ktorým to hovoril znel ako keď malé dieťa sa učí naspamäť básničku.Aj to je schopné po básnikovi zopakovať tie najsilnejšie slová, ale nebude si uvedomovať ani slovo z toho, čo vlastne hovorí.

Láska, pre niekoho ten najvzácnejší ľudský cit. Ale čo koho po vzácnosti. Nie je jedno, či to, čo ti drása srdce, je ten najkrajší dimant alebo obyčajný kus uhlia

Vedľa na poličke potichu zavibroval mobil. Rýchlo očami prečítal par riadkov správy, čo na ňom svietila, zdvihol sa, hodil cez seba starú zimnú bundu a vykročil vstriec zapadajúcemu slnku. Za chvíľku už bude medzi partiou. Medzi tými ľuďmi, ktorí sú pre neho ako rodina, ale aj napriek tomu má z nich pocit, akoby boli na druhej strane. Ale veď čo, nehľadá predsa pochopenie, iba možnosť na chvíľku vypnúť a položiť sa do sladkých zbytočných vĺn opilosti.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu