Vďaka budíku, ktorý som si vôbec nemusela ani nastaviť, som bola už o ôsmej hore. Môj budík znel ako márna snaha o kuchárske umenie a popravde ňou aj bol. Otec už asi hodnú chvíľu varí. Vošla som do kuchyne. Ten pohľad bol komický. Otec mal na sebe zásteru uviazanú okolo pása, asi aj vyššie. Okolo neho porozkladané misky a hrnce, na stole zelenina a zemiaky a na sporáku, ach, veď ten sporák! Od hora dole mal zažltnutú farbu zaschnutých jedál a z hrncov na ňom sa parilo až dymilo. Zastala som vo dverách a chvíľu som si užívala tento pohľad až si ma otec všimol. S úsmevom mi poprial dobré ránko a pokračoval v kuchtení. "Dobré ráno, oci. Varíš? " Ani sa neobzrel, len pokýval hlavou: "Snažím sa. Odložíš, prosím, zeleninu? Aj zemiaky. Do skrine v chodbe. Ďakujem." A venoval sa ďalej vareniu. Urobila som, čo povedal a vrátila som sa ho sledovať. "Kedy prídu? " opýtala som sa rovno na to, čo som chcela vedieť. "Okolo desiatej. Koľko je teraz hodín? " Pozrela som sa na mobil na stole: "Pol deviatej. Máš ešte dosť času. Idem do sprchy."
Čistá a voňavá, tak som sa po sprche vždy cítila. No teraz som sa cítila skôr nervózna, rozčúlená a ... vlastne som nedokázala pomenovať svoje pocity. Otvorila som dvere na kúpeľni aby sa vyvetrala, nech sa môžem namaľovať. Vybehla som si do izby odniesť pyžamo a vrátila som sa k zrkadlu. Na poličke už boli moje základné kozmetické pomôcky: čierna linka a ceruzka, tieň, riasenka a svetlý make-up a púder. Bolo ešte len pol desiatej a tak som mala vlastne optimálny čas. Postupne som všetko použila a spokojná s výsledkom, teda - lepšie to už nebude, som sa pobrala do kuchyne. Našla som tam otca, tentokrát už nie v takej komickej pozícii ako naposledy. Sedel za stolom a obzeral sa po kuchyni kontrolujúc stav dlážky. Na moje prekvapenie aj sporák bol čistý. "Hotovo? " opýtala som sa zvedavo. "Snáď. Viac už nedokážem, veď som len chlap." zasmial sa. "Čo by ste si bez nás počali, páni tvorstva? " zasmiala som sa tentokrát ja, ale len krátko. Prerušilo ma klopanie na vchodové dvere. A je to tu. Nahodila som starostlivo nacvičený úsmev a len tesne som sa vyhla otcovmu pohľadu. "Otvorím, " povedal náhliac sa k dverám. Sadla som si teda k stolu a čakala som. Bože, pomôž mi!
Z chodby sa ozývali hlasy radostného stretnutia, dva hlasy. Vari si to ten chalan rozmyslel? Ani sa mu nečudujem. Vstala som, ako sa patrí a vošla do obývačky. Za mnou sa v nej zjavila útla žienka, sotva vyššia od mojich skromných 160cm s plavými vlasmi, absurdne veľkým a krivým nosom, vypúlenými modrými očami a načerveno namaľovanými perami. Mala ich ako krava anál, keď sa búka. Aspoň tak to hovorieva moja mamka. Pri pohľade na túto komickú žienku mi zachýbala viac. Rýchlo som nahodila úsmev: "Dobrý deň." Nezabudni na slušnosť, Doroty, chceš predsa žiť a nie len prežívať. Neprovokuj zbytočne toho ... "Dobrý deň, moja. Ty budeš Dorka, však? " milo sa usmiala. "Doroty, " opravila som ju s rovnakým úsmevom. Ani trochu ju to nezaskočilo. "Ach, prepáč. Máš pravdu, Dorka je pre starú dievku, " zasmiala sa nákazlivým smiechom. Naozaj sa to smeje žena, ktorú vidím pred sebou? Prvý dojem často klame, ale toto bol vlastne už ten druhý. S ňou tu bude možno zábava. Podala mi ruku, jemne som jej ju stisla. Pozrela som sa za ňu a vtom mi vyrazilo dych. Nerozmyslel si to, je tu. Ako sa to volá? Anjel? ! Iné meno sa mu nehodilo. Jediné čo zdedil po matke bola plavosť vlasov a čiastočne nos. Zahľadela som sa do neuveriteľne zelených očí a dlho som nemohla odtrhnúť od nich zrak. Alebo to boli len sekundy? Vyrušil ma z toho hlas: "To je môj syn, Martin." "Čau, " povedal znechutene a ani na mňa nepozrel. Omámená jeho vzhľadom som nebola schopná odpovedať. "Kde si môžem zložiť veci? " prehovoril znovu drsne zvučným hlasom. Zrazu na mňa hľadel a ja naňho, ako inak, nechápavo. Nechuť v tvári vystriedalo pobavenie nad mojou vyradenosťou. "Ehm, ja neviem, " vykoktala som zo seba a hľadala som pohľadom otca, "opýtaj sa otca." Do tváre sa mu vrátilo, zrejme permanentné znechutenie. Položil tašku na zem a obrátil sa do chodby: "Janči, kam si to môžem zložiť? " Otvorila som ústa ešte viac, ak sa dalo. On si s mojím otcom tyká? "Počkaj, ukážem ti. Dievčatá, mohli by ste ísť navariť kávu, čo vy na to? " pozrel na Lenku. Obzrela sa mojim smerom a potom mu odpovedala: "Jasné. Veci si vybalím neskôr. Poď! " pozrela na mňa s úsmevom.
Vošla do kuchyne ako do vlastnej. Vodu napustila do kanvice a dala variť. Vybrala hrnčíky a do troch starostlivo nasypala kávu, potom sa obrátila na mňa: "Kávu alebo kapuchino? " "Nescu, mám ju ešte v izbe. Počkajte chvíľku." vybehla som po svoju zásobu. Keď som sa vrátila dve kávy už boli zaliate. "Máš vlastnú? " zasmiala sa, "mohlo to napadnúť aj mňa. Požičala by si mi za lyžičku? " Usmiala sa tak čarovne až to jej nepeknú tvár urobilo nezvyčajne sympatickú. "Samozrejme, nech sa páči, " podala som jej nádobku, "mne, prosím, za dve lyžičky." Urobila ako som ju požiadala a zaliala svoju kávu. Už začala zalievať moju, keď ma napadlo, že som na niečo zabudla. "Nie doplna! " takmer som vykríkla. "Dolievam si studenou vodou, " dodala som už pokojne. Dva poháre kávy položila na stôl a do svojho si pridala za tri lyžičky cukru. "Cukor? " pozrela na mňa. "Nie, " povedala som. Do kuchyne už vošiel aj otec a za ním sa vznášal aj on. Tentokrát som už naňho radšej nehľadela, nestojím o vysmiatie, už opäť. Sadli si za stôl a Lenka si sadla vedľa otca. Jediné voľné miesto ostalo vedľa neho. No, tak to radšej nie. Zostala som stáť pri kuchynskej linke, tam to bude najbezpečnejšie. "Akú ste mali cestu? " začal otec triviálny rozhovor. "Dobrú, len dosť únavnú. Najmä Tinovi sa nechcelo vstávať o šiestej. Len-len, že sme to stihli! " Škaredo na mamu zazrel, no mňa ďalej ignoroval. Kávu vypil pomerne rýchlo, zato ja, sledujúc ho, som z nej ledva odpila. "Idem von, " prerušil rozhovor rodičov. Lenka mu len prikývla a pokračovala v načatej vete, ktorú som vôbec nevnímala. Prvý zvuk okolia, ktorý som postrehla, bolo buchnutie dverí, keď cez ne vyšiel. A odrazu byt vybledol. Otriasla som sa a vypila svoju studenú kávu. Sama, chcem byť sama.
Snažiac sa uvoľniť som ležala na posteli. Nie som malé dievčatko ale tento chalan ma fakt očaril. Zavrela som oči a skúsila som si ho predstaviť. Oči, tie sa mi páčili najviac. Nádherne zelené a očarujúce, keby len nehľadeli na svet s takým odporom. Pevné, široké plecia a vypracovaná hruď, mhm, na tej by sa spalo. Pevné brucho, i spod trička volalo na dotyk moju ruku, a ten zadok. Ach, vyzeral proste božsky. Ani nohy nemal do O. Dokonalý chlap, sen každej holky. Ale tá jeho nechutná ignorácia a povrchný pohľad. No, veď nikto nie je dokonalý. Čo mu nadelil v kráse ubral charakteru. Možno je taký len navonok, nie? Veď ho nepoznám. Uvidíme. Mala by som prestať vymýšľať somariny. Si na rade, Bob Marley!
"Doroty! " Kto si to dovoľuje rušiť božský Bobov hlas? "Doroty, " ozvalo sa pri dverách. Bola to Lenka. "Áno? " prebrala som sa úplne zo zasnenia. "Nešla by si so mnou na kofolu? Chlapi niekam zmizli a mne sa to veru neche len tak vysedávať. Pozývam, " žmurkla na mňa a čakala na odpoveď. "Môžme, " povedala som neutrálnym hlasom. Utápania sa v snoch už bolo dosť ale netušila som, čo mám od tohto očakávať. "Super! Tak o päť minút dole, dobre? Musím ešte niečo na seba hodiť." Opäť sa usmiala a zmizla za dverami. No fajn. Čo mám vlastne na sebe? Nie že by sa tu bolo pre koho parádiť ale nejako vyzerať treba. Tepláčky dolu ... kde mám rifle? Opasok, triko, náramky ... fajn. Ešte by bolo skočiť do kúpelky umyť zuby a domaľovať sa.
Lenka už čakala v chodbe a priznám sa, vyrazila mi dych. Pôsobila úplne inak ako keď som ju uvidela ráno prvýkrát. Na sebe úzke tmavé rifle, na nohách baleríny a fialové triko s nápisom don´t tuch. Akoby od rána stratila aspoň 5 rokov. Chvíľu som na ňu asi vyvaľovala oči pretože sa ma dotknuto opýtala, či niečo nie je v poriadku. To som sa už spamätala: "Nie, ja len, že som to nečakala. Teda, neurazte sa ale vyzeráte mladšie ako ráno." Len sa zasmiala a vyšla pred dvere. Nechápavo som ju nasledovala, počkala kým zamkla a vyšli sme na ulicu. "Horná alebo dolná krčma? " opýtala sa ma. "A čo tak táto? " ukázala som na druhú stranu ulice. Len pár metrov, možno 30, od nášho domu bola nie stará krčma familiárne volaná U Rufiho. Rufi je jej majiteľ, ale aj to je len prezývka. "Tam? No, ako povieš. Veľmi sa tu nevyznám, " vykročila svižne ku krčme. Nasledovala som ju s miernymi obavami. áto žena je nevyspytateľná!
Sadli sme si k stolu na terase, teda vonku, lebo terasa tam nebola. "Musíme si ísť objednať hore, " podotkla som. "To mi došlo, nevyzerá to zrovna ako bar s obsluhou." Znova vyzerala dotknutá. O chvíľu však na mňa pozrela so záhadným úsmevom: "Čo piješ? " "Kolu, " odpovedala som ako každé slušné decko. "Jasné, jasné. Ale ja sa pýtam čo piješ! ? " Opäť som na ňu nechápavo hľadela, zrejme až príliš, lebo sa rozosmiala. "Je mi jasné, že sa tak ľahko nepriznáva žiadne decko ale neboj sa. Chcem len niečo na zoznámenie, neopijem ťa." Táto ženská je kto? "Pivo? " položila som svoju žiadosť ako otázku. "A pripiť si chceš čím? Ja si dám asi fernet, aj keď martini by boli lepšie. To tu ale asi nemajú ... " zahľadela sa skúmavo na mňa. Potom jej tvár zvláštne zvážnela: "Ani ma nenahnevaj, Doroty. Nechci mi povedať, že si abstinujúci puberťák. To nezhltnem! " "Tak dobre, fernet." vzdala som boj s chuťou naň aj s touto ženou. Nemalo to význam. Odbehla objednať a vracala sa v pätách s tetou Jutkou, krčmárkou. "Dobrý deň, " pozdravila som sa jej. "Dobrý, " odzdravila krátko, zložila objednávku na stôl a šla si za robotou. Pozrela som sa na stôl a skoro ma vskutku porazilo. Boli na ňom dva fernety a dve veľké pivá. Lenka zodvihla pohárik fernetu v pravej ruke a do ľavej chytila pivo. Ona ide brzdiť? Haluz! Zjavne čakala na mňa, tak som vzala rovnako do rúk aj ja svoje. Natiahla ku mne ruku s fernetom: "Na teba a na mňa! " Štrngli sme si a vypili do dna, skoro naraz sme zabrzdili pivom. Položila prázdny pohárik a natiahla ku mne ruku: "Lenka. Potykáme si, dobre? " Zas ten záhadný úsmev. Potriasli sme si rukami. "Teší ma, " vypadlo zo mňa. "Naozaj piješ fernet alebo si sa len pridala? " vyzvedala. "Mám ho rada, nie je to silný alkohol a je chutný. Ale pivo je najlepšie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
lincoln01
23. 5.mája 2009 19:12
zaujimave to je....nenapises aj pokracovanie?
Napíš svoj komentár